Kanada ukazuje, že sa to dá

Kanada zvykla byť terčom vtipov, keď prišlo na debatu o ekonomickej slobode. Článok Wall Street Journal vyhlásil krajinu v polovici deväťdesiatych rokov za „čestného člena tretieho sveta“ kvôli nekontrolovateľnému dlhu a vládnym výdavkom. Ale dnes hospodárska výkonnosť Kanady je v popredí rámci krajín G8 a hoci rozpočet so začiatkom globálnej finančnej krízy v roku 2008 utrpel, Kanada nie je sužovaná zdanlivo neprekonateľnými problémami, ktorým čelia niektoré členské krajiny EÚ a USA.

V ranných deväťdesiatych rokoch bol kanadský vládny dlh takmer 70% HDP a úrokové náklady na obsluhu dlhu ktorý bol mimo kontrolu predstavovali takmer tretinu federálnych príjmov a viac ako štvrtinu federálnych výdavkov. Kanadský dôchodkový systém bol neudržateľný vzhľadom na starnúcu populáciu. Počas Thatcherovej/Reaganových rokov, progresívno-konzervatívna kanadská vláda nespravila veľa preto, aby výdavky udržala na uzde a bola takmer vyradená z parlamentu, keď stredoľavá liberálna strana vedená Jeanom Chrétienom prišla k moci v roku 1993.

Čo sa zmenilo? Názory. Ako sa začala črtať kríza a ratingové agentúry začali prehodnocovať rating Kanady, úsilie think tankov a biznis lídrov, ktorí tlačili na zodpovednejšiu fiškálnu politiku kanadskej vlády sa začalo vyplácať. Verejná mienka sa preklopila a politické zápasy sa stali bezpredmetnými. Chrétien mohol byť síce sociálny demokrat, ale žiadna strana, ktorá chcela zostať pri moci nemohla pokračovať bez reforiem.

Medzi rokmi 1993 a 2003 kanadské federálne výdavky každoročne klesli. Najdramatickejšie zmeny boli prijaté vo federálnom rozpočte ministra financií Paula Martina v roku 1995, ktorý zrezal program výdavkov o 9,7% (a prekročil tým cieľ stanovený na 8,8%) zredukovaním počtu štátnych zamestnancov o 14% a osekaním jednotlivých ministerstiev až o 40% počas dvoch rokov. Toto neboli škrty v podobe spomalenia rastu výdavkov, ale skutočné zníženie veľkosti vlády.

Všetky vládne programy bez výnimiek boli predmetom „hodnotenia programov“, ktoré skúmali nielen účinnosť a efektívnosť s ktorou sa práca vykonávala, ale aj to, či by federálna vláda mala vôbec robiť prácu, ktorá bola v popise jednotlivých programov. Ministri boli povinní vyhodnotiť svoje oddelenia na základe týchto kritérií: (1) slúženie verejnému záujmu; (2) potrebnosť zapojenia vlády; (3) vhodná federálna rola; (4) priestor na PPP projekty (public sector/private sector partnerships); (5) priestor na zvýšenie efektivity; (6) dostupnosť

Navyše k týmto reformám, riadenie niektorých programov bolo decentralizované ich alokovaním do jednotlivých provincií. Kanadský dôchodkový plán bol taktiež zreformovaný na plne fondový typ s krytými záväzkami („fully funded“).

Ekonomika začala rásť, keď jej zmenšujúca sa vláda uvoľnila miesto na rozvoj. Spôsobilo to rast verejných príjmov a to následne umožnilo daňové škrty, ktoré umožnili další ekonomický rozvoj. Bol to, ako vyhlásil Brian Lee Crowley z Macdonald-Laurier Institute: „Lahodný magický kruh.“

Kanada je taktiež prívetivejšia k svetu ako jej južný sused. Prijíma každý rok viac zručných  imigrantov ako USA napriek oveľa menšiemu počtu obyvateľov a nezaväzuje ich ku špecifickej práci. Žiadna významnejšia politická strana nie je proti imigrácii.

Kanadský bankový systém je hodnotený ako najzdravší na svete neustále už 6 rokov. Nie je to tým, že regulácie sú viac konzervatívne; je to tým, že bankám bolo umožnené konať tak, ako považujú sami za najsprávnejšie. Rovnako ako počas Veľkej hospodárskej krízy, Kanada nezažila žiaden pád banky ani počas nedávnej hospodárskej krízy.

Výzvy zostávajú. Počas vládnutia premiéra Stephena Harpera a jeho konzervatívnej vlády, veľkosť federálnej vlády dramaticky narástla, rozhodnutia o zahraničných investíciách boli zablokované a vláda naďalej podporuje politicky dôležité poľnohospodárske obchodné reštrikcie. Napriek prieskumom verejnej mienky, ktoré ukazujú, že verejnosť naďalej nesúhlasí s deficitným rozpočtom, vláda pripravila stimulačný balíček. „Kanadský hospodársky akčný plán,“ vrhol krajinu späť do opakovaných deficitov verejného rozpočtu, ktoré pokračujú dodnes. A provincie majú tiež aj svoje vlastné problémy.

Napriek snahe predstaviteľov konzervatívnej strany potlačiť obvinenia zástancov malého štátu z bezohľadného míňania, Kanaďania nie sú ochotní akceptovať deficity bez plánov na vyrovnanie rozpočtu. Pomaly a obmedzene v porovnaní s reformami Chrétienových liberálov, vláda sa pomaly posúva smerom k vyrovnanému rozpočtu. Kanada si udržiava dobrú hospodársku výkonnosť a má jedny z najnižších výdavkov na sociálne zabezpečenie vzhľadom k HDP v rozvinutom svete, a stabilný bankovým systém. Napriek rastu štátu, jeho relatívna veľkosť vzhľadom k HDP je porovnateľná veľkosťou štátu v dvadsiatych rokoch minulého storočia.

Boj za zmenšenie štátu nie je bojom (ľavo-pravých) politík, ale bojom názorov. Úspechy z kanadskej minulosti dávajú všetkým krajinám lekcie z ktorých sa dá čerpať do budúcnosti.

Pôvodne vyšlo 5.8.2014 na ATLASONE.

Pre INESS preložil Marek Šlesár