Tretí smrteľný hriech

Príjmová nerovnosť obyvateľov sveta medzi rokmi 1970 a 2009 postupne klesala. Šok? Nezabúdajme, že svet nie je len USA.

Nie zdanenie a následné prerozdelenie, ale zavedenie kapitalistických pravidiel produkcie v komunistickej Číne oslobodilo z chudoby stovky miliónov ľudí. V Ázii rozbehlo nevídaný ekonomický rast, ktorý výrazne zlepšil životy viac než miliardy ľudí. O tejto najdôležitejšej správe za posledných 50 rokov sa hovorí podivuhodne málo. Namiesto skúmania tohto úspechu, intelektuálov vyspelého sveta fascinuje to, kto má viac než oni.

Nariekanie nad nerovnosťou sa oplatí. Okrem Pikettyho knihy to dobre ilustruje aj ekonóm Paul Krugman. Vo veľkom štýle kaviárového socialistu si vďaka svojmu citlivému srdcu a obave o sociálnu spravodlivosť vo svete zabezpečil bokovku v Inštitúte pre príjmovú nerovnosť. Za nejaké to vystúpenie na verejnej akcii a jeden seminár ročne tam bude dostávať 225 tisíc dolárov. Iba tento príjem financovaný z daní ho posunul do 1 %. A riešením problému nerovnosti podľa neho sú? Ešte vyššie dane na výnimočne vysoké príjmy. Toho šťastného podnikateľa, ktorému sa po rokoch driny podarí zarobiť nejaký ten milión, by z peria všetci radi drali. Napriek tomu, že po prepočte na mesačnú mzdu nakoniec môže zarobiť ešte menej než Paul. Ignorujúc množstvo iných podnikateľov, ktorí sa k zisku nedopracujú nikdy. To, že trestanie podnikateľov a kapitalistov škrtí hus, ktorá kladie zlaté vajcia ekonomického rastu, je štandardný ekonomický poznatok. Vyspelý stagnujúci svet by mal dnes riskujúcim podnikateľom rozdávať metále a nie užierať im z potenciálnej výhry.   

Pomýlené triedne vnímanie spoločnosti pritom neplatí ani v USA. Mobilita medzi jednotlivými príjmovými vrstvami je tam totiž prekvapivo vysoká. V priebehu 44 rokov sa až 12 % americkej populácie vo veku 25-60 rokov  ocitlo vo vrchnom 1% príjmového rozdelenia aspoň na 1 rok. Až 39% Američanov strávi rok vo vrchných 5% príjmovej distribúcie, 56% sa nájde vo vrchných 10% a 73% strávi rok v najbohatších 20%.

To, že pri sociálnej mobilite vo vyspelých krajinách nejde ani tak o majetky či sociálnu sieť, ale skôr o genetiku, sa už začína šuškať. V politicky korektnej a preto pokryteckej verejnej diskusii to ale zatiaľ nahlas povie len málokto. Výskum putovania mien v čase odhalil, že ani vysoké a progresívne dane nespravili za posledných 40 rokov švédske spoločenské vrstvy priepustnejšími.

Blahobyt pre všetkých vyrábajú vlastnú košeľu riskujúci podnikatelia. To, že niektorí pri tom rozprávkovo zbohatnú mňa osobne netrápi. Časy, keď sme boli majstrami sveta v príjmovej rovnosti, lebo sme mali všetci rovnako holý zadok, sme si užili už dosť. V metafore desivých nožníc:  zaujíma ma, ako vysoko je spodná čepeľ a nie to, ako veľmi sú rozdžavené.  Čo ma ale naozaj trápi, sú ľudia s bohatstvom nadobudnutým vďaka tomu, že práve im drukuje vláda, či štátna centrálne banka. S tým naozaj treba niečo robiť. Ale to je už úplne iný príbeh, ktorý ma s kapitalizmom spoločné iba kulisy.

.týždeň, 24.5.2014