Cukor a dane

Kamarátovi sa kedysi vlámali do auta. Autorádio nestačilo, tak mu ešte omočili prístrojovú dosku. Na túto veselú príhodu som si spomenul pri úvahách úradníka ministerstva, či je morálne legálnym spôsobom znižovať daňovú povinnosť a či je etické o takýchto možnostiach z pozície poslanca verejne hovoriť.

Áno, rozumiem snahe zabrániť daňovým podvodom a pochytať príživníkov žijúcich z machinácií s daňou z pridanej hodnoty. Ale zaplatiť len povinné minimum a inému zobrať sú dva rozličné vesmíry. Ani pri úprimnom morálnom rozhorčení nemôžeme pri daniach ignorovať gorilu v miestnosti. Ľudia ich neplatia preto, že si dobrovoľne vybrali kvalitné cesty, po ktorých jazdia, či boli nadmieru spokojní so svojim posledným pobytom v nemocnici. Alebo že to považujú za najlepší spôsob, ako pomôcť chudobným. Platiť musia, lebo inak skončia v zamknutej miestnosti so zamrežovanými oknami.
 
Podivný je aj daňový apel cez údajné ubližovanie ostatným zo strany optimalizátorov. Že keď si ja nechám zobrať menej, tak štát musí inému zobrať viac? Ale prosím vás! Stále existuje aj na ministerstve usilovne ignorovaná  tretia možnosť. Minúť menej. Na predražené informačné systémy, nástenkové tendre,  najnárodnejšie štadióny, prídavky pre deti ministrov, štátnu dostihovú dráhu či dopredu prehraté medzinárodné súdne spory. V krajine, v ktorej žijem ja, viac peňazí pre štát automaticky neznamená viac, či lepšie služby od štátu. Často je to naopak.  Či dať štátu dobrovoľne viac než si sám zoberie, je otázkou osobnej preferencie a vierovyznania. Nie univerzálnej etiky.

Jedna otázka do diskusie o etike nakoniec. Zamestnanec štátu z ekonomického hľadiska žiadne dane neplatí. Celý jeho plat financujú zo svojich daní  súkromníci. Má napriek tomu, že z ich peňazí žije, morálne právo vynášať súdy o ochote ľudí platiť dane? Aj Konfucius zakázal dieťaťu jesť cukor až potom, ako sa ho sám vzdal.

SME, 19.1.2014