Na vklady sa siahne, len čo ich dáte do banky

V súvislosti s vývojom udalostí na Cypre sa spustil veľký ošiaľ. Ľudia rôznej politickej orientácie sa až nečakane zhodujú, že politici okradli sporiteľov – na vklady sa proste nesiaha!

Rozhorčenie je pochopiteľné. Nešťastné kroky politikov si vyžiadali už mnoho obetí, u nás spomeňme napríklad ľudí privyrábajúcich si na dohodu či živnostníkov, no toto je po prvýkrát, čo doslova cez noc ľudia prídu plošne o značnú časť majetku. Zo samotnej podstaty centralizovaného frakčného bankovníctva vyplýva, že takéto iniciatívy nemôžu mať úspech. Sú len dve skupiny, ktoré môžu zaplatiť straty bánk – vkladatelia a veritelia cez stratu (časti) úspor, alebo my všetci cez euroval alebo ECB.

Na Cypre nie je na vklady uvalená žiadna daň. Banky jednoducho vytvorili stratu, ktorá sa preniesla na vkladateľov – jej veriteľov. Na naše vklady je totiž siahnuté už v momente, keď ich dáme do banky. Banky už pár storočí (ako kde) nie sú prostými skladmi peňazí, kde na kôpku mincí nalepia vaše meno a zavrú ich do trezoru. Banka vaše peniaze vezme a malinkú časť (zopár percent) nechá ako hotovostnú rezervu na pokladni či v bankomatoch. Zvyšok banka vezme a investuje.

Investuje ich rôznym spôsobom – poskytne z nich úvery, nakúpi akcie, dlhopisy. Väčšinu času všetko pekne funguje. No niekedy nastane problém – napríklad keď banka za vaše peniaze nakúpi grécke dlhopisy a bankrotujúce Grécko následne ohlási 75% osekanie ich hodnoty. Zrazu je vo financiách banky diera. Niekedy ju banka zvládne zapchať vlastnými zdrojmi, niekedy si požičia od iných bánk na medzibankovom trhu. Niekedy musí prísť na pomoc centrálna banka, ktorá má peňazí teoreticky nekonečne veľa, keďže ich môže tlačiť, respektíve elektronicky pripisovať potrebný počet núl.

No tlačenie peňazí v sebe skrýva dobre známe problémy a niekedy centrálna banka povie „dosť!“ Presne to sa stalo na Cypre. Miestne banky tvrdo pohoreli na svojej previazanosti s Gréckom a po 75% haircute na gréckych dlhopisoch prežívali vďaka programu ELA – Emergency Liquidity Assistance, cez ktorý im ECB poskytovala peniaze. Tá pred pár dňami ohlásila koniec tejto pomoci.

Čo teraz? Máme straty, kam s nimi? Časť strát sa dá preniesť na akcionárov banky (tým je však v tomto prípade od minulého roka z 84% cyperský štát) a majiteľov jej dlhopisov. Tých je však málo a zďaleka to na pokrytie strát nestačí. Ostávajú už len dve možnosti – daňovníci, teda všetci, alebo vkladatelia.

Problémom teda nie je, že cyperskí (či európski) politici zobrali vkladateľom peniaze – tie peniaze tam totiž už dávno neboli! Peniaze sa stratili v momente, keď cyperské banky spravili zlé investície, teraz sa už len rozhodovalo o tom, či tieto stratené peniaze zaplatia daňovníci, alebo ostanú stratené.

To samozrejme nezbavuje politikov zodpovednosti za vzniknuté problémy. Tie majú korene v nastavení systému frakčného centrálneho bankovníctva a ak sa niekedy odhodláme na jeho reformu, bude to vyžadovať podstatne viac ekonomického úsilia a bolesti, ako zažívame dnes.

SME, 9.4.2013