Menová vojna sa nedá vyhrať

V posledných týždňoch sa čoraz intenzívnejšie zjavujú správy o možnej, či dokonca už začatej menovej vojne. Politici naľavo, napravo aj v strede jednohlasne menové vojny odsudzujú. Niet divu, menová vojna spolu s tarifnou vojnou významne prispeli ku kolapsu obchodu počas Veľkej depresie a predĺžili tak ekonomický marazmus.

No kým politici dvíhajú prsty na zahraničných kolegov a obviňujú ich z rozpútavania menových vojen, doma sami zatiaľ robia všetko pre to, aby oslabili svoju menu. Menová vojna nie je nič iné, ako snaha oslabiť svoju menu (teda znížiť jej výmennú hodnotu) viac ako susedné štáty (resp. menové zóny) a podporiť tak svoj export na úkor susedovho.

Politici, obkľúčení rastúcim dlhom, už vystrieľali väčšinu nábojov fiškálnej politiky. S úrokovou mierou blízko nule a zaseknutou tvorbou nových úverov v komerčných bankách sa pomaly míňajú aj tie monetárne náboje. Poškodenie vlastnej meny a posilnenie exportu tak pomaly, ale isto, ostáva poslednou guľkou.

Nanešťastie z filmov vieme, že posledná guľka je určená pre vlastnú hlavu. Prečo sa nedá menová vojna vyhrať? Oslabenie výmenného kurzu a zlacnenie domácich exportov predsa znie logicky.

Táto logika zlyháva v dvoch dôležitých bodoch. Ten prvý je veľmi polopatistický – súperi sú viacerí a navzájom si môžu vracať údery až dokiaľ kompletne nezničia svoju menu tak, že sa prestane používať.

Za druhé – stratégia oslabovania meny nefunguje ani za predpokladu, že protistrana nereaguje. Export sa totiž nerovná ekonomike. Oslabenie meny v krátkodobom horizonte pomastí vrecká exportérov, no zároveň zdraží importy, zdraží kapitál (investor si nechá za riziko nestabilnej meny zaplatiť) a znehodnotí úspory občanov. Opäť platí stará poučka, ktorú môžeme aplikovať na všetky vládne zásahy. Nové hodnoty sa netvoria, len sa prerozdeľujú tie existujúce a zároveň vzniká čistá strata z tohto procesu. V prípade oslabovania meny sa prerozdeľujú hodnoty od importérov a spotrebiteľov smerom ku exportérom. Export nemá význam sám o sebe, ale len ak sa ním získavajú prostriedky na import. Slovenský občan nemá prospech z toho, že vyrobí auto a pošle ho do Nemecka. Prospech má len vtedy, ak ho pošle do Nemecka a vráti sa mu zaň napríklad báger, alebo vagón cementu. Ak sa pozrieme na obdobie dlhšie ako krátko (a nie, v dlhom období nie sme všetci mŕtvi, pokiaľ nás naše kroky založené na tejto Keynesovej vete nezabijú), z oslabovania meny neprofitujú ani len tí exportéri.
 
Žiarivý a o to viac ignorovaný prípad je Nemecko, najmä to Západné v povojnovom období. V roku 1949 potenciálny zahraničný kupca dostal za 1 britskú libru 15 mariek. V roku 1968 už to bolo necelých 10. V roku 1976 to bolo 4,5, počas 80.rokov menej ako 2 a pred vznikom eura sa kurz pohyboval okolo 1,5-1,7 marky za libru. Za 50 rokov tak nemecké výrobky pre librového kupca zdraželi 10-násobne. Francúzsky frank stál v roku 1948 okolo 1,1 marky. Po väčšinu 50.rokov si udržiaval tento pomer, na pár rokov ho dokonca posilnil na 1,2 marky, no na začiatku 60.rokov to už bolo naopak posilňovanie marky voči franku skončilo kurzom 1:4.

V prípade amerického dolára máme údaje o kurzoch od roku 1971. Vtedy ste za dolár dostali 3,6 marky. O desať rokov už len 2 marky. Prvú polovicu 80.rokov sa kurz vďaka tvrdej Volckerovej monetárnej politike držal v pásme 2-2,5 marky za dolár, no v roku 1986 je prerazil a až do zavedenia eura sa pohyboval v pásme 1,5-1,9 marky za dolár. Nemecké exporty tak pre dolárového kupca za necelých 30 rokov zdraželi zhruba 2-násobne. Ako čerešničku si môžeme ukázať vývoj kurzu voči líre. Proti nej marka za tridsať rokov posilnila zhruba osemnásobne.

Nemecká marka sa behom pár desaťročí stala z novorodenca jednou z najtvrdších mien na svete. Znamená to, že nemecký export sa zrútil? Práve naopak, hoci Západné Nemecko malo len niečo nad 60 miliónov obyvateľov (20x menej ako Čína, 4x menej ako USA a 2x menej ako Japonsko), v roku 1988 to dotiahlo až na najväčšieho exportéra na svete.

V grafe vidíte podiel (západného) Nemecka a ďalších krajín na globálnom exporte s vyznačeným rozpadom Brettonwoodskeho systému, zjednotenie Nemecka a zavedenie eura (zdroj UNCTAD Statistics). Za povšimnutie stojí nielen rapídny rast do 70.rokov, ale aj schopnosť udržať si úroveň exportov po sérii kríz v 70.rokoch bez takého znehodnotenia meny svojich občanov, ku akej pristúpili ostatné štáty.

Pripisovanie núl na papieriky hrá rolu v momente, keď si ich pri vzájomnom obchode práve podávate z ruky do ruky. No toto narušenie relatívnych cien je len dočasné, agenti v ekonomike (zamestnanci, obchodníci...) si uvedomia zmeny, ktoré priniesol nový kurz a premietnu ich do cien. Ak chceme aby efekt trval, musíme znehodnotenie opakovať. Obchod je výhodný vtedy, ak za čo najväčšiu hodnotu prijatú od partnera musíte obetovať čo najmenšiu hodnotu vlastného majetku. Nemci dokázali (a stále dokážu) produkovať výrobky vysokej kvality a teda aj hodnoty. Zároveň, vďaka vysokej produktivite, nepýtajú za svoje výrobky také veľké protihodnoty, ako by museli pýtať menej produktívni susedia, ak by chceli vyprodukovať stroj rovnakej kvality. Silná marka umožnila importovať špičkové strojové vybavenie, suroviny, a zaplatiť nielen najlepších svetových odborníkov, ale aj nasať robotníkov z celého sveta, čo všetko prispelo ku spomínanej vysokej produktivite. Stabilná mena zároveň znižuje podnikateľské riziko, ktoré so sebou prináša inflácia a monetárne čarovanie centrálnych bánk.

Rozpútanie menovej vojny je pre politikov prostriedok, ako sa prezentovať pred voličmi dákou činnosťou a zároveň uspokojiť niektoré záujmové skupiny. Pre občana je len potenciálnou katastrofou.