Konkurencia a dohoda sú na trhu sestry

Správa o cenovej dohode medzi mliekarňou Rajo a niektorými obchodnými reťazcami rozhorčila slovenské médiá. „Potravinový megapodvod: Roky sme kupovali predražené mliečne výrobky, tajná dohoda odhalená!“

O niektorých témach sa na Slovensku (a nanešťastie je to často aj súčasť širšej európskej kultúry) jednoducho nediskutuje – globálne otepľovanie, utečenci, život mimo Únie, či súťažné zákonodarstvo. O cenách sa jednoducho nesmie dohadovať – teda pokiaľ sa nejedná o cigarety, noviny, mzdy, poplatky u lekára, či čokoľvek, čo vláda práve uzná za vhodné.

Pritom sa jedná o pomerne nedávny vynález z konca 19. storočia. Vychádza z neoklasickej teórie pojatia dokonalej konkurencie. Tá je pekným myšlienkovým cvičením, ale nepoužiteľná v reálnom svete. Rieši problém efektívnej alokácie zdrojov v statickom svete nemenných preferencií, bez inovácii a s dokonalými informáciami. Obrazne, je to teória ostrovného sveta, kde 100 obyvateľov na veky večné dopytuje 100 rovnakých masiel denne, vyrábaných 100 identickými výrobcami, svet bez zisku a strát.

V skutočnosti je tržný proces o objavovaní a prispôsobovaní sa v podmienkach neistoty. Podnikatelia hľadajú produkty a služby, ktoré zákazníci požadujú a ktoré podnikateľovi generujú zisk. Hranica medzi súperením a spoluprácou v tomto procese je pohyblivá. Niekedy si automobilka „kupuje“ volant od samej seba za dohodnuté interné ceny, niekedy si volant v súťaži outsourcuje. Správa sa tak každý agent na trhu. Bol by problém, keby Rajo (samozrejme hypoteticky) kúpilo Tesco a Billu a spravilo si z nich podnikové predajne s pevnou cenou? Aj zamestnanec sa niekedy snaží podliezť cenu konkurenta, niekedy ale funguje v (odborovej) kolúzii. Trh, na ktorom by neustále každý súťažil s každým, sa reálne ani nedá predstaviť. Je to trh, kde pred každým natankovaním s pumpárom licitujete o cene a obchodné centrum ponúka 10 pisoárov s aukčne tvoreným poplatkom za spláchnutie. V realite sú konkurencia a dohoda trhové sestry.

Nakoniec, sám Protimonopolný úrad napísal: „Situácia v oblasti predaja dotknutých produktov bola prostredníctvom nastavovania a presadzovania určitej cenovej úrovne stabilnejšia a maloobchodný trh bol pre jeho účastníkov transparentnejší.“ Tá legendárna neviditeľná ruka trhu (ktorá je v skutočnosti viditeľnou rukou spotrebiteľa a výrobcu) opäť nezlyhala, ale našla cestu k efektívnejšiemu správaniu na danom mieste a danom čase.

Prečo to teda niekto chce trestať? „Súťažné“ právo vychádza z dvoch predpokladov – že spotrebiteľ môže byť poškodený a že toto poškodenie má dlhodobý charakter. Spotrebiteľ však nemá žiaden „nárok“ na výrobok za konkrétnu cenu, tak ako firma nemá nárok na zamestnanca za konkrétnu cenu. Pokiaľ nie je nikto k výmene nútený, ani mu v nej naopak nie je násilím bránené, o žiadnom poškodení nemôže byť reč.

Ak je trh slobodný, teda nikto nebráni (či už v podobe bejzbolky, alebo v podobe zákona) vstupu na trh, kolúzne správanie bude vždy dočasné. Trh sa dynamicky neustále mení a jeden typ správania nie je riešením na večné časy. Prípad Raja je priam ukážkový. Zákazník mal možnosť kúpiť mliečne výrobky od iných výrobcov, u iných predajcov (Lidl sa dohody nezúčastnil [edit 27.7.2016 - Lídl výrobky značky Rajo nepredáva]), prípadne znížiť (i substituovať) jeho spotrebu. Dlhodobé udržiavanie takejto dohody by bolo samovražedné.

Pokiaľ sa chcete dozvedieť viac o kritike súťažného práva, odporúčam knihu Dominicka T. Armentana Proč odstranit protimonopolní zákonodarství. Knihu si je možné zapožičať aj v knižnici INESS.