Až reflexívnou reakciou väčšiny ľudí na takéto informácie je pocit nespravodlivosti. Keď sa však bližšie pozrieme na to, aké štatistiky Oxfam využíva a čo z nich vyplýva pre obyvateľov zeme, prvotné zhrozenie vystrieda mierne zmätenie. Štúdia sa nezameriava na príjem, ale na bohatstvo, lepšie povedané na čisté bohatstvo (majetok mínus dlh).

 

Pre štruktúru bohatstva v rámci sveta to znamená, že medzi najchudobnejšími ľuďmi sveta má Severná Amerika spolu s Európou rovnaké zastúpenie ako Afrika. Alebo sa dozvieme, že v poslednej desatine najchudobnejších ľudí na zemi nemá Čína prakticky žiadne zastúpenie a celkovo má menej chudobných ľudí ako USA.

 

Štatistiky predstavené Oxfamom tak zďaleka nezachytávajú to, čo si pod nerovnosťami človek intuitívne predstaví.

 

Pozrime sa však na obrázok trochu dynamickejšie. Samotná štúdia upozorňuje na to, že za posledných päť rokov v absolútnych číslach narástol majetok najbohatších a zároveň poklesol majetok najchudobnejších. Tieto trendy však nebudú znieť tak hrôzostrašne, keď si uvedomíme, aké udalosti za nimi môžu byť. Za nárastom majetku najbohatších je napríklad aj rast akcií facebooku, ktorému od mája 2012 stúpla trhová hodnota o 200 miliárd eur. Takýmto spôsobom bohatší ľudia, ktorí majú zdroje a vedia investovať, zbohatli, ale chudobným z ničoho neubudlo.

 

Na druhej strane za poklesom čistého majetku najchudobnejších celého sveta môže stať paradoxne znova Američan. Tentoraz ten s hypotékou, ktorý ju nevládze splácať. Jeden takýto Američan svojím zlým finančným rozhodnutím môže v celosvetovom pohľade vymazať rast čistého bohatstva v chudobnom svete. Stačí, že vytvorí čistý dlh stotisíc dolárov a aj napriek tomu, že deväťsto Číňanov si mohlo v rovnakom čase polepšiť po sto dolároch, bude výsledkom v štatistikách Oxfamu pokles čistého bohatstva najchudobnejších obyvateľov zeme.

 

Druhá téma, ktorej sa štúdia Oxfam venuje, sú daňové raje. V nich Afrika stráca ročne 14 miliárd, čo by podľa autorov mohlo byť dosť peňazí na zdravotné ošetrenie pre štyri milióny detí a dosť peňazí na najatie učiteľov pre všetky africké deti. Takáto predstava však vychádza z naivných predpokladov.

 

Po prvé, ochota investovať a podnikať v Afrike by bola iná (nižšia), keby africké štáty dokázali zdaniť väčšiu časť potenciálnej pridanej hodnoty firiem. Ešte naivnejšia je však predstava, že by skorumpované africké vlády dokázali premeniť dodatočné zdroje na pomoc tým, ktorí to najviac potrebujú.

 

Dnes už dobre vieme, že predstava o pomáhaní Afrike (ale aj chudobným krajinám na iných kontinentoch) cez pomoc medzinárodných organizácií, dotácie alebo priame zásobovanie jednoducho nefunguje.

 

Niekoľko dekád takejto politiky vytvorilo z Afriky závislého prijímateľa pomoci a zadusilo väčšinu lokálnej iniciatívy. Čoraz viac expertov na rozvojovú pomoc je presvedčených, že tadiaľto cesta nevedie. Prečo by sme potom mali predpokladať, že o 14 miliárd viac v rozpočtoch afrických politikov by už skutočne pomohlo tým, ktorí to naozaj potrebujú?

Štúdie s bombastickými číslami priťahujú mediálnu pozornosť, ale až následná triezva analýza ukáže, akému vážnemu problému čelíme.

 

Dnes v ére nových technológií je pochopiteľné, že skupina bohatých dokáže zbohatnúť pomerne rýchlo. Rovnako však netreba zabúdať, že až 70 percent bohatých rodín stratí svoj majetok už v druhej generácii. Navyše dlhodobý pokles počtu extrémne chudobných v Ázii a Afrike ukazuje, že budúcnosť môže byť ružovejšia, ako si mnohí myslia.

 

Hlavný nástroj zmeny v týchto krajinách je a predovšetkým v budúcnosti bude zrejme obchod. Afrika sa musí stať obchodným partnerom, nie zostať neborákom na almužne.

 

V tomto bode súhlasíme s Oxfamom, že špeciálne clá a dane, ako napríklad európska spoločná poľnohospodárska politika, Afrike škodia a sem by sa mali upierať zraky politikov a aktivistov.