Švajčiarsky model je atraktívnejší ako nórsky, ale Británia by mohla mať ešte lepší

Podporovatelia členstva v EÚ varujú, že by sme (Británia v prípade vystúpenia z EÚ, pozn. prekl.) mohli dopadnúť ako Nórsko. Oslo, hovoria strašidelným hlasom, je “riadené faxom”. Jeho lídri zjavne sedia pri svojich faxoch čakajúc na najnovšie smernice z Bruselu. Ako člen Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), Nórsko musí aplikovať eurozákony, ktorých  znenie nemôže ovplyvňovať

Čo to je s euro-nadšencami a ich zastaranými metaforami? Hovoria nám, že sme zaseknutí v minulosti a potom začnú hovoriť o faxoch. Ale nechajme to tak. Nechajme tak tiež fakt, že Nóri jednoznačne preferujú ich súčasný status oproti plnému členstvu, z ktorého sa teší Británia: nie menej ako 79,8 percenta z nich je proti pripojeniu k EÚ. Poďme sa zaoberať podstatou tohto stavu.

Stručná odpoveď na “vládnutie faxom” obchodníkov je, že takmer žiadny britský euroskeptik nenavrhuje, aby sme kopírovali Nórsko. Dovoľte mi to zopakovať, pretože sa zdá, že to nedochádza až do BBC alebo, prirodzene, do Top 10: Takmer žiadny britský euroskeptik nechce kopírovať Nórsko. Náš preferovaný model – s malými zmenami – je Švajčiarsko. Stojí za to vysvetliť si rozdiel.

Na povrchu, Nórsko a Švajčiarsko majú podobné usporiadanie s EÚ. Obaja sú členmi európskeho združenia voľného obchodu (EFTA) a Schengenu. Obaja sa tešia plnému prístupu na Európsky jednotný trh bez toho, aby boli súčasťou spoločnej poľnohospodárskej politiky, spoločnej rybárskej politiky, európskeho súdneho dvora, Komisie alebo parlamentu, zdieľanej právomoci v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí a spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Obe krajiny, čo je zásadné, sú schopné podpísať dohody o voľnom obchode so štátmi mimo EÚ - možno najväčšia výhoda v súčasnej globálnej ekonomike. Obaja, skrátka, majú oveľa lepšiu pozíciu, akú má Spojené Kráľovstvo.

Ale je tu rozdiel. Nórsko je členom európskeho hospodárskeho priestoru (EHP), zatiaľ čo Švajčiarsko nie. EHP bola dohodnutá v roku 1992, keď sa Rakúsko, Fínsko, Nórsko a Švédsko uchádzali o  plné členstvo v EÚ. Bolo to vtedy zamýšľané ako prechodné usporiadanie, cesta ako urýchliť harmonizáciu na ceste k plnému pristúpeniu. Nikto nikdy neuvažoval, že Nórsko bude voliť „Nie“ vstupu do EÚ, ale stále bude v EHP 20 rokov potom.

Hlavná anomália EHP – fakt, že Nórsko musí preberať eurozákony, do ktorých nemôže hovoriť – je problém viac teoretický ako praktický. Podľa EÚ, Nórsko muselo prijať viac ako 5000 právnych úkonov od roku 1992. Zatiaľ čo Británia, počas rovnakého obdobia musela prijať viac ako 3000 každý rok. A väčšina Nórskych direktív sú technické a bezvýznamné: poradie, v ktorom treba uvádzať ingrediencie v kečupe, veľkosť písma na balíku žuvačiek a podobne. Implementácia týchto 5000 direktív si vyžadovala menej ako 100 právnych predpisov primárneho práva v Stortingete. Tieto údaje, mal by som zdôrazniť, sú informáciou Európskej únie. Podľa Nórov samotných, ich vystavenie Bruselskej legislatíve je ďaleko miernejšie. V roku 2004 v odpovedi na parlamentnú otázku, Nórska vláda prehlásila, že z 11 511 právnych predpisov európskej legislatívy prijatej medzi rokmi 1997 a 2003, Nórsko muselo prijať 2 129: 18,5 %. Prieskum v roku 2010 pokrývajúci dobu of 2000 do 2009 našiel údaje, že to bolo len 8,9%.

Anomália tu však stále je. Nevadí, či je to 8,9 % alebo 18,5%. Bez ohľadu na to, v praxi Nórsko udržuje veľkú reprezentatívnu kanceláriu v Bruseli, aby zaistilo, že ich záujmy sú vypočuté, keď sa legislatíva navrhuje. Formálne, je tu časť nórskych práv, ktoré boli, ako PM hovorí, vytvorené v Bruseli bez oficiálneho Nórskeho vstupu. Prečo sa to deje Nórsku a nie Švajčiarsku?

Hlavným dôvodom je, že švajčiarski politici na rozdiel od ich nórskych náprotivkov počúvali ich voličov. Stalo sa tak, keď Švajčiarsko odmietlo členstvo v EHP v referende v roku 1992. Aj keď takmer každá politická strana sa chcela pridať buď v EHP alebo k EÚ, akceptovali vôľu občanov. Bez členstva v EÚ, ktoré teda už neprichádzalo do úvahy, si sadli, aby prediskutovali alternatívu. Za ďalšie 3 roky bolo dohodnutých 120 sektorových dohôd pokrývajúcich všetko od hluku nákladných áut až po rybolov. Ako dôsledok, Švajčiarsko má väčšinu benefitov členstva v EÚ, ale minimum nákladov. Je plne pokryté 4 slobodami jednotného trhu – t.j. pohyb tovarov, služieb, ľudí a kapitálu – ale je ušetrené regulačnej záťaže Bruselských direktív. Keď harmonizovalo svoje štandardy s tými v EÚ, robilo tak cez bilaterálne dohody po rokovaní Federálneho zhromaždenia v Berne.

Áno, švajčiarski exportéri musia splniť kritéria EÚ, ak chcú predávať do EÚ, ale rovnako tak musia splniť aj tie japonské, ak chcú predávať do Japonska. Ale nie sú povinní aplikovať tieto štandardy na ich domácu ekonomiku alebo na ich exporty mimo EÚ. Keďže stoja mimo spoločnej vonkajšej colnej sadzby, uplatňovali menej intenzívnu protekcionistickú politiku ako EÚ a momentálne, okrem iných vecí, dohadujú dohodu o voľnom obchode s Čínou. Niečo, čo Británia spraviť nemôže, kým je v EÚ. Švajčiarsko nie je reprezentované v Bruselských inštitúciách a iba symbolicky prispieva do európskeho rozpočtu. Toto neoslabuje ich obchod s EÚ. Švajčiarsky export na obyvateľa do EÚ v roku 2011 dosiahol 450% úrovne pripadajúcej na Brita.  Toto je vhodné zopakovať - minulý rok Švajčiar predal 4,5 krát viac do EÚ z vonka, ako sme my predali zvnútra.

Prečo teda Nóri nekopírujú Švajčiarov? Prečo si 20 rokov nechávajú nerovnú dohodu EHP? Pretože ich politici stále túžia po eventuálnom členstve. Nahradiť EHP niečím viac stálym by znamenalo formálne akceptovať, že ich sen skončil. Samozrejme, cynik by mohol povedať, že eurofilným nórskym politikom sedí zachovať si nedokonalosti EHP. Dovolí im to totiž prehovoriť ku im skeptickým voličom: “Aha, keďže už musíme tak či tak aplikovať tieto práva, môžeme si ísť rovno po celé prasa a pridať sa!” Rovnaké dôvody vysvetľujú, prečo Nórsko platí o toľko viac do európskeho rozpočtu, ako to vyžaduje zmluva o EHP. Keď som sa spýtal reprezentantov nórskej zahraničnej politiky, prečo platia o toľko viac ako Island (ktorý je tiež členom EHP s takmer podobnými podmienkami ako Nórsko), dali mi nejaké táraniny o ochote participovať na zahraničnej pomoci, výskume a sociálnych projektoch. Ale keď som položil rovnakú otázku ich islandským náprotivkom, dvaja úradníci sa na seba čudne pozreli a jeden povedal: “Pretože títo nórski euroreprezentanti sú blázni!”

Našťastie, nie je tu žiadne znamenie, že uvedomelí nórski ľudia sú ťahaní dnu do EÚ. Prieskumy verejnej mienky vykazovali nesúhlas s členstvom v EÚ v pomere dva ku jednej alebo viac  tak dlho, že na začiatku tohto roka predvstupové kampane priznali porážku a pozastavili činnosť.

Takže, na rekapituláciu, Nórsko má omnoho lepšiu dohodu ako Británia, ale Švajčiarsko je na tom lepšie než obaja. Našim cieľom by malo byť, keď opustíme EÚ, smerovanie  ku Švajčiarskemu modelu, založenom na bilaterálnych dohodách, radšej ako k členstvu v EHP – aj keď prirodzene nastavenom pre naše vlastné podmienky. Nie je dôvod, prečo by sme na tom nemohli byť lepšie aj ako Švajčiari. Sme 62 miliónový národ oproti Nórskym 4 miliónom a Švajčiarskym 7 miliónom. Máme obrovský obchodný deficit s EÚ (ale nadbytok so zvyškom sveta). V deň, keď odídeme, staneme sa najväčším samostatným trhom únie – čo predstavuje 21% ich vývozu – viac ako druhý a tretí najväčší trh (USA a Japonsko) dohromady.  To neznamená, že by sme mali presne replikovať švajčiarsku dohodu: nie je dôvod, aby sme pristúpili k šengenskému priestoru, napríklad. Ale Švajčiari ponúkajú užitočný návod. Do tej doby, moji eurofilní priatelia, prosím, prestaňte trepať o Nórsku a faxoch. Vystupujete proti niečomu, čo nikto nenavrhuje.
 
UPDATE: Ako na zavolanie, tu je článok v Observeri: "Konzervatívni Little Englanders chcú von z Európy a citujú nórske bohatstvo ..." Ak ponecháme bokom skutočnosť, že sa článok nemiestne objaví v spravodajstve, a nie komentároch, autor by si mohol vyhľadať pojem "Little Englander".

Originál zverejnený na The Telegraph.

Pre INESS Preložil Marek Šlesár.