Grécko: Ako to len doma, preboha, vysvetlíme? (Sme)

Denník Sme priniesol 22.2015 veľký rozhovor o Grécku s Martinom Vlachynským z INESS a Vladimírom Vaňom zo Sberbank.

Pohľad na dno štátnej pokladnice dokáže otriasť aj inak silnými mužmi – pamätníci azda nezabudli, ako na jar v roku 1993 vtedajší minister hospodárstva Jaroslav Kubečka verejne oznámil, že mladučké nezávislé Slovensko má devízové rezervy iba niekoľko sto miliónov dolárov.

To sa vydesili aj ekonomickí laici. O niekoľko týždňov veľký kritik klausovskej privatizácie Vladimír Mečiar predal slovenský tabakový priemysel hlboko pod cenu – núdza donútila aj iných mačov, nielen Dalibora...

Dostať sa k moci sľubmi, ktoré povedať nik iný nedokáže, je bežnou cestou na Olymp (ktorý je občas zastávkou na ceste do Hádovej ríše). Občas po žúrke neprichádza „klin sa klinom vybíja“, ale obyčajná opica a pohľad do zrkadla, teraz už nie krivého.

Závidieť Grékom niet čo - napokon, aj cesta našej spoločnosti k „tatranskému tigrovi“ bolela príliš mnohých. Uspokojí možno fakt, že aj na Peloponéz dorazil klasický ekonomický postreh, že zadarmo ešte nikto nevečeral. Ale vysvetliť to tým, ktorí Tsiprasovi uverili, bude ťažké.

Pripomeňme si najprv fakty: Aký veľký je grécky dlh? Ako je štruktúrovaný? Komu všetkému Grécko dlhuje? Nielen na tieto otázky odpovedajú dvaja ekonómovia, VLADIMÍR VAŇO, analytik Sberbank, a MARTIN VLACHYNSKÝ, analytik Inštitútu ekonomických a spoločenských analýz.

Vlachynský: „Viac ako polovicu dlhu (asi 60 %) drží eurozóna cez bilaterálne pôžičky (na ktorých sa Slovensko nezúčastnilo) a dočasný euroval. Desať percent má MMF, šesť percent ECB, pár percent grécke banky. V posledných štyroch rokoch sa väčšina súkromného dlhu buď odpísala (bankrot 2012), resp. presunula na plecia daňovníkov. Napriek gigantickej veľkosti asi 175 % HDP sú aktuálne ročné náklady na úroky relatívne nízke, asi 2,5 - 3,5 % HDP (pozn. – to nie je úroková miera, ale koľko ročnej produkcie krajiny sa vyplatí na úrokoch za verejný dlh). Slovensko dáva zhruba 2,3 % HDP, napríklad Taliansko 5,2 % HDP. Grécko samotné na konci 90. rokov platilo úroky aj viac než sedem percent HDP. Je to tak preto, lebo úrok na väčšine gréckeho dlhu je výrazne podtrhový – nerozhodli o ňom investori, ale trojka. Navyše je časť splátok úrokov odložená až do roku 2022.

Bublina v príjmoch verejných financií bola jedným z kľúčových prejavov obrovského prílevu „lacných“ eur. V roku 1999 Grécko malo verejné výdavky 59 miliárd, podobne veľké Portugalsko (ktoré tiež nie je práve ideálnym príkladom rozpočtovej zodpovednosti) 49 miliárd eur. V roku 2009 Grécko minulo už 125 miliárd eur, kým Portugalsko 83 miliárd eur. Grécke vlády na vrchole boomu pri raste okolo šesť percent ročne hospodárili s deficitmi cez päť percent HDP. Treba uznať, že krízový pokles výdavkov bol veľmi veľký a krajina dokonca dosiahla primárny prebytok. To znamená, že nebyť nákladov na úroky gigantického dlhu, verejná správa by z vybraných daní dokázala uhradiť výdavky. Hoci sú tie úroky skresané na minimum, Slovákom sa o takých môže len snívať, platiť sa musia, preto Grécko stále generuje deficit.

Vaňo: „Prvý a najdôležitejší fakt je ten, že verejný dlh nie je ničím iným než kumulovaným súčtom minulých deficitov štátneho rozpočtu – keď štát minul viac, než boli jeho príjmy. Štátny rozpočet má formu zákona a každý rok ho schvaľuje parlament, ktorý je výsledkom slobodných všeobecných volieb. To zároveň dáva odpoveď na otázku zodpovednosti za verejný dlh, ktorý nevznikol ani v dôsledku prírodnej katastrofy, ani vojnového konfliktu, ale v dôsledku rozhodnutí demokraticky zvolených vlád.

Druhým dôležitým faktom, ktorý sa spája práve s toľko kritizovanou preklenovacou pomocou od trojky (MMF, Európskej komisie a ECB), je to, že práve vďaka podmienkam, ktorých plnenie sa vyžaduje od gréckej vlády pri čerpaní pomoci, sa za uplynulé roky tak opatreniami na strane príjmov, ako aj výdavkov podarilo dosiahnuť stav, keď je po odpočítaní úrokových nákladov po niekoľkých desaťročiach grécky rozpočet v primárnom prebytku, teda štát na daniach vyberie toľko, koľko minie v danom roku (bez úrokov za verejný dlh). Podmienky spojené s preklenovacou pomocou trojky tak preukázateľne pomohli ozdraviť grécke verejné financie. Hoci ide o nevyhnutný a pre krajinu prospešný proces, je, samozrejme, nepopulárny, keďže príjmové a výdavkové opatrenia nie sú ničím iným ako škrtmi neefektívnych rozpočtových výdavkov a zvyšovaním daňových príjmov.

Tak ako v prípade Írska po druhej svetovej vojne alebo v prípade Slovenska v rokoch 2002 až 2008 je pre zlepšenie udržateľnosti verejného dlhu (a pre zníženie jeho úročenia) dôležité dosiahnuť aspoň taký stav, keď je rast ekonomiky vyšší, než sú každoročné deficity rozpočtu. Slovensko takto dokázalo svoj verejný dlh znížiť z viac než 50 % HDP na menej než 28 % HDP v roku 2008. Ak štát dokáže hospodáriť s prebytkom, môže z neho splácať svoj dlh aj v nominálnom vyjadrení. Keďže dobre hospodáriace krajiny sa považujú na trhu úverov za zaujímavého dlžníka, krajiny s dostatočne vysokým ratingom nemajú problém refinancovať svoj dlh emisiami nových dlhopisov. Verejný dlh je teda zrkadlovým obrazom časti úspor (v bankách, penzijných a podielových fondoch), ktoré sú investované do štátnych dlhopisov.“

Ako vyhodnocujete zmenu v rokovaniach a výsledky rokovania európskych ministrov financií? Aké budú následky tohto rozhodnutia?

Vaňo: „Napäté piatkové rokovanie ministrov financií potvrdilo, že napriek celotýždňovému pokru nervov predsa len ekonomické okolnosti diktujú zásadné politické rozhodnutia. Grécko sa s ministrami financií dohodlo na predĺžení súčasného programu preklenovacej pomoci, pričom sa podľa holandského ministra financií zaviazalo, že nezruší žiadne z doteraz prijatých reformných opatrení, ktoré by mali nepriaznivý vplyv na plnenie rozpočtových cieľov. Grécko sa zaviazalo, že bude v súlade s doteraz platnými podmienkami pomoci hospodáriť s primárnym prebytkom štátneho rozpočtu, hoci pri požadovanej výške prebytku eurozóna bude ‚prihliadať na aktuálnu hospodársku situáciu‘ – pôvodne sa požadovalo postupné zvýšenie úrovne primárneho prebytku. Hoci po piatkovej dohode je zjavné, že sa podľa očakávaní podarilo odvrátiť najhorší scenár, grécka vláda dostala čas do pondelka 23. februára, aby predložila zoznam plánovaných reforiem, ktoré sa zaviaže realizovať, aby splnila podmienky pre predĺženie pomoci. Až po schválení ‚inštitúciami‘ (nová nálepka, ktorú vymyslela Syriza pre verejnosťou nenávidenú trojku – MMF, ECB, EK) bude uvoľnená ďalšia tranža finančnej pomoci. Grécka vláda sa v spoločnom vyhlásení nespochybniteľne zaviazala riadne a načas plniť svoje záväzky. Ministri financií spoločné vyhlásenie uzavreli tým, že ‚sme aj naďalej odhodlaní poskytovať Grécku adekvátnu podporu, až kým sa mu nepodarí znovu získať plný prístup na finančné trhy, ale len ak bude Grécko dodržiavať svoje záväzky v rámci dohodnutého rámca‘. Pondelkový zoznam reforiem, predložených gréckou vládou ukáže, či a nakoľko pochopila vážnosť svojej situácie, ktorá ju uplynulý týždeň pritlačila k ústupu.“

Ako sa odlišovali pozície gréckej vlády a jej veriteľov? Aké reformy žiadali veritelia od Grécka a ktorých reforiem by sa Gréci chceli zbaviť (70:30)?

Vlachynský: „Hovorí sa o znížení primárneho prebytku či o zvrátení niektorých reforiem na trhu práce, hoci konkrétny zoznam som nevidel a pochybujem, že existuje. Extrémna neflexibilita pracovného trhu sa nedá vyriešiť len zmenou zákonov. Gréci podľa štatistík ostávajú najdlhšie v jednom zamestnaní v rámci celej Európy – viac ako 14 rokov, Slováci niečo okolo desať, priemer Európy je 11 - 12 rokov. To je zlé znamenie. Kríza do Grécka priniesla podobný efekt ako transformácia na Slovensko. Ľudia boli zvyknutí starnúť na svojom pracovnom mieste a zrazu boli vrhnutí na turbulentný pracovný trh. V mnohých prípadoch to boli ľudia zo štátnej správy, ktorí v nej pracovali mnoho rokov, často už od školy, keďže v Grécku sa tieto lukratívne miesta obsadzovali cez politické a rodinné konexie už po škole.“

Vaňo: „Podľa prieskumov verejnej mienky si dlhodobo a stabilne takmer osem z desiatich Grékov želá zotrvanie krajiny v eurozóne. Problémom súčasnej situácie je, že nová vláda pred voľbami získala popularitu kritizovaním reforiem spojených s preklenovacou záchrannou pomocou, od ktorej je zotrvanie Grécka v eurozóne existenčne závislé. Hoci sú podmienky pomoci (reformy verejných financií a štruktúry hospodárstva) bolestivé a preto nepopulárne, priniesli za uplynulé roky nespochybniteľné zlepšenie tak v situácii gréckeho rozpočtu, ako aj reálnej ekonomiky. Grécki voliči sa jednoducho ocitli v situácii Adama a Evy, ktorým had našepkával, že môžu jesť jablko, no zároveň aj ostať v raji.

Nová vláda sa jednoducho snaží zmäkčiť reformy, ktoré v rámci ozdravnej pomoci nadnárodní veritelia (teda prevažne ostatné členské štáty eurozóny) požadujú, aby sa Grécko dokázalo čo najskôr postaviť na vlastné nohy tak, ako to dokázali v rámci rovnakého mechanizmu Írsko a Portugalsko.

Ďalším problémom súčasnej situácie je to, že reformy spojené s preklenovacou pomocou sú v záujme samotného Grécka – krajina ich musí robiť pre seba, nie pre externé tlaky. Z nevyhnutného ozdravného procesu, ktorý krajine preukázateľne prospel, niektorí populisti urobili v očiach verejnosti ‚zahraničný diktát‘.“

S akými ponukami prišli grécky premiér a jeho minister financií za veriteľskými krajinami? Prečo neboli prijateľné pre trojku - Angelu Merkelovú... Sú v EÚ odlišné názory na to, ako by sa malo postupovať voči Grécku?

Vlachynský: „Podstatná je len jedna otázka – či, koľko a ako sa z dlhu odpíše. To všetko naokolo je len pozlátka. Odpis časti dlhu bol kľúčom k Tsiprasovmu zvoleniu, naopak pre trojku by to bol nepríjemný úder. Na politicky bezbolestnú dohodu by museli vymyslieť veľmi zložitý konštrukt, ktorý sa mi zdá stále menej reálny, najmä keď neprešiel ani ‚stráviteľný‘ (ale stále trúfalý) Varoufakisov návrh na dlhopisový swap. Názory rozdielne sú, ale ani vlády PII(G)S sa nehrnú do podpory znižovania gréckeho dlhu, juh to skôr hrá na zjemnenie reforiem a verejné investície.“

Vaňo: „Podľa predstaviteľov nemeckého ministerstva financií, hoci Grécko minulý týždeň priznalo závislosť od pokračovania preklenovacej pomoci a požiadalo o jej predĺženie, usiluje sa manévrovať tak, aby zmäkčilo sprievodné ozdravné opatrenia. Na adresu gréckeho návrhu sa vyskytlo aj spojenie trójsky kôň.“

Muselo si Grécko vziať taký veľký úver? Sami Gréci tvrdia, že súčasnú situáciu spôsobila eurozóna, lebo chcela zachrániť úvery nemeckých a francúzskych bánk, ktoré Grékom predtým požičiavali.

Vaňo: „Grécky verejný dlh vznikol ako súčet minulých deficitov štátnych rozpočtov suverénnej krajiny, o ktorých každý rok hlasoval parlament zvolený v slobodných všeobecných voľbách. To, odkiaľ boli investori, ktorých grécka vláda presvedčila, aby kupovali jej štátne dlhopisy, nesúvisí s dobrovoľne prijatým záväzkom riadne a načas svoje dlhy splácať.“

Vlachynský: „Záchranné práce preložili markantnú časť dlhu z finančných inštitúcií na plecia daňovníkov. No grécka vláda mohla povedať ‚nie‘ záchranným plánom, nenútili ju k tomu tanky na hraniciach. Ale nespravili to, pretože dobre vedeli, aká by bola druhá možnosť. Náhly bankrot v roku 2010 by znamenal, že doslova zo dňa na deň by vláda musela totálne osekať rozpočet, vyhodiť desiatky tisíc štátnych zamestnancov, ľudia by prišli o časť úspor v bankách a krajina by musela vystúpiť z eura. Alternatívou nebolo menej úsporných opatrení, alternatívou by bolo spustenie všetkých opatrení naraz. Nie pre trojku, ale pre trh – Grécko by jednoducho nemalo peniaze. Na druhej strane treba priznať, že predstavitelia trojky dávali významne najavo, že nechcú Grékom uľahčiť bankrot.“

Ako sa dá taký veľký dlh splatiť? Ak sa taký vysoký dlh splatiť nedá, je riešením odpustenie časti dlhu? Aké vysoké sú splátky dlhu, ktoré sú Gréci schopní platiť?

Vlachynský: „Dlh splatiteľný je, ale je to nerealistická predstava. Vláda by musela každoročne hospodáriť s obrovským prebytkom, ktorým by financovala splácanie dlhu. Ak by chcela ukrojiť zo začiatku päť percent ročne, aby sa v horizonte 15 - 25 rokov (v závislosti od hospodárskeho rastu) dostala na „slušných“ 60 %, musela by hospodáriť s rovnako vysokým prebytkom. Skúste si predstaviť súčasnú vládu rozpočtovej zodpovednosti, ako hospodári s prebytkom 3,5 mld. eur... Momentálne je grécky dlh stabilizovaný, ale to len vďaka extrémne výhodným úverovým podmienkam. Tie nebudú trvať tridsať rokov. Istým spôsobom je nástup Syrizy požehnaním – kupovanie ďalšieho času už odteraz bude politicky mimoriadne ťažké.“

Vaňo: „V prvom rade išlo by o precedens, ktorý by poškodil kredibilitu členských krajín eurozóny. Okrem toho, keďže väčšinu dlhu Grécka držia v podstate ostatné členské krajiny, išlo by o žiadanie peňazí od daňovníkov ostatných členských krajín. Náklady na obsluhu verejného dlhu Grécka predstavujú 4,3 % HDP, čo je menej ako 4,7 % HDP v prípade Talianska a 5,0 % HDP v prípade Portugalska, o čosi viac než 4,1 % HDP v prípade Írska.“

Nie sú vysoké splátky zničujúce pre grécku ekonomiku, takže sa nemôže pozviechať? Na aké ekonomické činnosti by sa mala zamerať grécka ekonomika?

Vaňo: „Pozri predošlá odpoveď. Okrem podpory hospodárskeho rastu ťahaného súkromným sektorom je pre Grécko kľúčové najmä zefektívnenie daňového systému, tak v prípade priamych, ako aj nepriamych daní (najmä DPH).“

Vlachynský: „Úroky nie sú najbližších pár rokov problém. No splátky istiny v roku 2015 už áno. Rast dlhu sa v roku 2014 zastavil, ale v roku 2015 to vyzerá horšie. Klesá výber daní a Syriza sľubuje spustiť ekonomický program s nákladom jedenásť miliárd eur, podľa niektorých odhadov bude stáť dokonca ešte viac. Časť tohto plánu tvorí zníženie niektorých daní, čo je pre mnohých možno prekvapujúca poznámka pod čiarou. Ale obsahuje aj viaceré výdavkové položky. Plán vlády vykryť to zvýšeným výberom daní je iluzórny. Rozhodovať o tom, na aké ekonomické činnosti by sa mala ekonomika zamerať, je úloha pre centrálnych plánovačov. Ak sa chce Grécko zamerať na prosperitu, malo by ich v prvom rade prepustiť z úradov.“

Čo by sa stalo, ak by Gréci odmietli platiť dlh?

Vlachynský: „Paradoxne, verejné financie by to poškodilo najmenej, keďže momentálne pracujú s primárnym prebytkom. Znamenalo by to koniec podpory gréckym bankám od ECB (program ELA) a ich rýchly kolaps. Hlavne by to bol finálny signál pre investorov aj obyvateľov a z krajiny by začali odtekať eurá všetkými spôsobmi. Vláda by musela zaviesť vlastnú menu.“

Vaňo: „Je to hypotetická a už aj neaktuálna otázka.“

Prečo Gréci odmietli privatizáciu podnikov a predaj ostrovov? Môžu získať peniaze inde?

Vlachynský: „Je to skôr marketingový ťah. Nová vláda tvrdí, že je zlé núdzovo vypredávať štátny majetok za babku. To možno zlé je, ale ešte horšie je zistiť, že ho vlastne aj tak nikto nechce. Z plánovaných 50 miliárd medzi rokmi 2011-2015 privatizácia zatiaľ priniesla len asi tri miliardy eur. Záujem je momentálne najmä o prístav Pireus, ale ten chce čínsky investor, ktorý ho má niekoľko rokov v prenájme a za ten čas si ho osobne vypiplal. V hre sú ešte podiely v niekoľkých energetických podnikoch a dlhodobé prenájmy niekoľkých menších letísk či prístavov. Záujem však bol neveľký a v súčasnej situácii poklesne ešte viac. Asi si viete predstaviť, ako fungujú grécke štátne podniky. Nikto nemá náladu ich naprávať.“

Vaňo: „To je otázka pre gréckych predstaviteľov. Podľa Financial Times vlastní vláda podiely v štátnych firmách, ktorých ocenenie sa odhaduje na viac než 150 mld. eur.“

Nebyť dlhu, tak má Grécko prebytkový rozpočet. Ako ho dosiahli? Nie je to dobrá správa pre veriteľov, že treba v tomto kurze vydržať?

Vlachynský: „Pred krízou grécky štát míňal okolo 45% ročného produktu krajiny, v roku 2013 to už bolo 58%. Najvýznamnejšie sú však tie priaznivé podmienky dlhu. Na pôžičky od eurozóny má Grécko úrok EURIBOR+0,5% alebo +1,5%, majú extrémne dlhú splatnosť (až 30 rokov) a na 10 rokov odložené úroky. To spraví veľmi veľa. Veritelia v tom kurze chcú vydržať a práve o tom sú aktuálne rokovania. Opatrenia novej vlády by znamenali odklon od tohto kurzu.“

Gréci už v roku 2012 odpísali 106 miliárd zo svojho dlhu v rámci takzvaného haircutu – čím bol tento krok odôvodnený? Mohol by sa zopakovať?

Vaňo: „Išlo o dobrovoľnú výmenu dlhopisov a reakcie finančného trhu na ňu boli také, že o tomto kroku boli viaceré pochybnosti.“

Vlachynský: „V niečom to bola situácia podobná dnešku. Záchranný plán z roku 2010 nefungoval a bolo treba niečo spraviť s dlhom. Podstatný rozdiel bol v tom, že vtedy ešte tento dlh bol v súkromných rukách. Presun na plecia daňovníkov znamenal zníženie hrozby reťazovej reakcie v bankovom systéme, no zároveň užšie ku Grécku priviazal peňaženky daňovníkov. Nebolo to zadarmo, cyperské banky na to doplatili a poznáme aj jednu slovenskú banku, ktorá mala v dôsledku toho problémy. Napriek haircutu bol však pokles gréckeho dlhu len dočasný, prakticky vzápätí prišli nové pôžičky z dočasného eurovalu. Odvtedy sa udialo ešte niekoľko pseudohaircutov, keď sa zmenila výška už raz dohodnutých úrokov a predĺžila splatnosť. Nejaká forma reštrukturalizácie dlhu je takmer istá aj dnes. Problém však je, že úrok je taký nízky, že sa s ním veľa vymýšľať už nedá. Bude treba meniť splátky istiny.“

Ako vyzerá taký bankrot krajiny? Čo by to znamenalo reálne? Vrátilo by sa Grécko k vlastnej mene? Aké následky by takýto návrat mal?

Vlachynský: „Bankrotov sa už udialo mnoho, historicky je to celkom bežná vec. V prípade Grécka je však otázne, čo s menou. Bez dodávok likvidity gréckym bankám z ECB by pre zachovanie bankového systému museli Gréci prejsť na vlastnú menu. Mohli by zvoliť tvrdú cestu, a fungovať len s novou drachmou, alebo jemnejšiu – povoliť duálny obeh a novú drachmu použiť len vo verejnom sektore. To by zachránilo úspory ľudí v eurách. No i tak, hneď ako začne byť grexit vysoko pravdepodobný, každý Grék pri zmysloch sa bude snažiť dostať svoje eurá z krajiny alebo ich aspoň premeniť na hotovosť a zašiť do matraca.“

Gréci vraj previedli do zahraničných bánk niekoľko miliárd eur – je to tak, že Gréci peniaze majú, ale len oligarchovia, ktorí priviedli Grécko ku krachu?

Vlachynský: „Nová vláda vkladá veľké nádeje do zdanenia oligarchov, ale to je ilúzia. Po prvé, azda až na výnimku lodiarov, grécke firmy stiahla recesia, a keď nezarába firma, nezarába ani jej vlastník. Po druhé – dáta z roku 2009 hovorili o tom, že 2000 najbohatších Grékov ukrylo príjmy vo výške 1,5 miliardy eur. Avšak živnostníci ukryli 28 miliárd eur. Odvtedy sa situácia trochu zmenila, ale stále platí, že ak chce nová vláda dodatočné daňové príjmy, bude ich musieť vyžmýkať zo strednej triedy – lekárov, notárov, drobných obchodníkov, ktorí fungujú ‚bez bločku‘.“

Vaňo: „Áno, efektívnosť výberu daní je v Grécku problém, za všetko hovorí rebríček Európskej komisie o efektívnosti výberu DPH (kde figuruje aj Slovensko).“

Často sa spomínala možnosť odchodu Grécka z eurozóny – ako sa to vôbec dá?

Vlachynský: „Zjednodušene môžeme povedať, že eurozóna je ECB. Keď ECB sekne svoje linky, respektíve keď Grécko prestane plniť (kolaterálne) podmienky na ich udržiavanie, nastane grexit. Politici aj právnici sa potom budú musieť vyrovnať s otázkami právneho postupu. Zmluvné dokumenty EÚ sú známe tým, že počítajú len so svetlejšími zajtrajškami.“

Vaňo: „Hypotetická otázka. Je to špekulácia o katastrofickom scenári, s ktorým by sa okrem odlevu kapitálu a úspor spájali aj mnohé ďalšie dramatické negatívne dôsledky.“

Aké by boli následky grexitu pre Grécko, pre EÚ a pre Slovensko? O koľko peňazí by sme prišli? Je reálne, že prídeme o náš vklad do eurovalu?

Vlachynský: „Ekonomické následky by sa dali pri troche šťastia izolovať len na straty dočasného eurovalu, bilaterálnych pôžičiek a ECB. Horná hranica straty pre Slovensko by bola okolo 1,5 miliardy eur. Tieto peniaze už máme zarátané v dlhu, ale museli by sme ich aj reálne získať na trhu a platiť z nich úroky. Na ilustráciu, celý výnos z predaja Telekomu a ešte niečo by mohol ísť na úhradu našich garancií. Ale stopercentný odpis gréckeho dlhu voči eurozóne je vysoko nepravdepodobný, skôr pôjde o nejakú reštrukturalizáciu. Aj naše straty potom budú nižšie.“

Vaňo: „Pre Grécko by to bol ekonomický armagedon. Ak by sa podarilo predísť potenciálnej reťazovej reakcii v ďalších krajinách, v tom najideálnejšom prípade by za to ostatné členské krajiny zaplatili nárastom úročenia svojho verejného dlhu a podlomením investorskej a podnikateľskej dôvery, ktorá by oslabila hospodársku výkonnosť.“

V prípade, že by Slovensko malo odpustiť Grécku dlh, premiér Fico by chcel vyhlásiť referendum, aby samotní občania rozhodli, či s takouto „falošnou solidaritou“ súhlasia. Je to vôbec možné, takto sa postaviť k odpusteniu dlhu?

Vlachynský: „Ak to bude jednostranné rozhodnutie Grécka, tak s tým nespraví nič ani Fico, ani referendum. Ak sa na tom dohodne Európa, sotva bude čakať týždne alebo mesiace, či prebehne dáke referendum na Slovensku. A ak aj, sotva budú súhlasiť ostatní členovia, že práve pri Slovensku sa spraví výnimka – už len preto, že by to za nás museli zaplatiť oni. Ak by sme jednostranne odmietli uhradiť naše garancie dočasnému eurovalu, malo by to pre nás legálne dosahy. Zaviazali sme sa garantovať záväzky dočasného eurovalu, zmluvu žiadne referendum nezaujíma. Referendum sa malo konať pred jej podpisom. Jediný spôsob, ako sa legálne vyhnúť uplatneniu garancií, by bolo vstúpiť do záchranného programu.“

Vaňo: „To je otázka pre zainteresovaných.“

Pripúšťate možnosť, že by sa rozpadla eurozóna? Prípadne na dve spoločenstvá, na „severné a južné“? Že by dokonca zaniklo euro?

Vlachynský: „Je to jeden zo scenárov, ale momentálne je v mojom súkromnom rebríčku scenárov na chvoste. Rozštiepenie eurozóny, o konci eura ani nehovoriac, by bol pre celú Úniu gigantický otras. Európski politici tomu budú určite urputne brániť.“

Vaňo: „Podľa prezidenta našej Európskej centrálnej banky Maria Draghiho je eurozóna nezvratný projekt.“

Robert Kotian

Sme, 22.2.2015