Deti sú dar, nie bremeno

Veľmi si prajem, aby sa prezidentka obrátila na Ústavný súd s požiadavkou posúdenia procesu schválenia rodinného balíka. Priznám sa, v tomto prianí je aj sebecký záujem. Takáto záverečná komplikácia by dokonale vyšperkovala príbeh, ktorý sa iste dostane do učebníc politickej a fiškálnej ekonómie.

Doteraz som si myslel, že týmto príbehom bude rodičovský dôchodok z dielne ministra Krajniaka. Dávka, ktorú pôvodne nikto nechcel a nemala podporu v odbornej verejnosti. Nakoniec musel Krajniak akceptovať 50 % „zľavu“, aby dávka nakoniec prešla. Dnes už však vieme, že učebnice bude prepisovať minister financií Matovič.

Podaril sa mu „husársky“ kúsok. Bez opýtania vkročil do teritórií sociálnych vecí aj vzdelávania a rozhodol sa tam vykonať veľkolepé zmeny. Samozrejme, bez prípravy. Bez analýz, bez posúdenia alternatív, dopadov, bez nakuknutia do strategických dokumentov. Teda s výnimkou programového vyhlásenia vlády. „Husári“ jednoducho riešenie poznajú na prvú dobrú, a „dobrí husári“ sa poznajú podľa toho, že si ich aj presadia. Keď svoj sociálny balíček 200 eur na dieťa predstavil na jeseň, nepadla sánka len mne. Mnohí sme boli presvedčení, že minulosť od boku vystrelených účelových sociálnych balíčkov pominula s poslednými voľbami. Chyba lávky, tento balíček posúva politiku nepripravených výdavkových politík na inú úroveň. Zhruba trojnásobne drahšiu. Precedens, ktorý si nikto neprial.

Štedrosť

Rodina dvoch detí, v ktorej dvaja manželia pracujú za priemernú mzdu, získa do piatich rokov od splodenia prvého potomka na dávkach a transferoch 63 577 eur. To je o 7 256 eur v čistom viac, ako keby žiadne deti nemali a matka by ostala pracovať. To hovorím o pravidlách dávkovej politiky, ak sa dieťa narodilo v roku 2021. Rodina s minimálnou mzdou si v čistom prilepší o 16 224 eur.

I napriek tejto štedrosti, ktorá vo väčšine vyspelých krajín nemá obdobu (relatívne k príjmom), rodina a mamičky dominujú politickým diskusiám dlhodobo. Politici zrejme tušia, že body v tejto disciplíne majú vo voľbách vyššiu váhu. A preto ich nezaujímajú otázky – prečo? a kam? ale len koľko a za koľko voličských hlasov. 200 eur na dieťa znie dobre, tak preto. To, že už teraz dávame viac ako 2 miliardy eur na rodinnú politiku nehrá rolu, veď to vie len kriticky mysliaca menšina, ktorá sa zaujíma o cenu štátu.

Áno, rodinné prídavky rástli pomaly, a skryté protirómske postoje predchádzajúcej vlády viedli k zvyšovaniu daňového bonusu. 25 eur na dieťa je vskutku symbolická suma, ktorá možno pre polovicu rodín predstavuje nie podstatný, ale príjemný príspevok na zmrzlinu. Ale len politici pristupujú k problémom tak, že povedia: „25 eur je málo, zvýšime ich na 50“. Ekonóm sa pochopiteľne pýta inak. V rozpočte mám na prídavky 355 miliónov eur, nevedel by som ich prerozdeliť tak, aby skutočne pomáhali rodinám zvládať zvýšené výdavky z titulu výchovy detí?  Tak, aby som pomáhal rodinám, ktoré to potrebujú a neprispieval tým rodinám, ktoré si za prídavky kupujú zmrzliny? Takýto prístup ale politika netrápi. Počítajú sa predsa nové výdavky, nie ušetrené peniaze.

Osobne za najväčší nedostatok tohto balíčka nepovažujem jeho veľkosť, ale to, čo sme kvôli tomuto balíčku neprijali.

Tento balíček zrušil debatu o potrebnej reforme dávkového systému, o potrebe zaviesť  testovanie príjmov a vôbec diskusiu o výške sociálnej pomoci. V Českej republike sa príjmovo testujú nielen prídavky na dieťa, ale aj výplata pôrodného (ekvivalent príspevku pri narodení). Rozlišovanie príjmovej situácie rodín nie je len prejavom solidarity, ale tiež toho, na čo slovenčina nemá termín – tzv. accountability. To znamená, že štát oberá daňových poplatníkov len o nevyhnutné množstvo prostriedkov s cieľom riešiť definovaný problém.

V českom systéme je aj príspevok na bývanie testovaný, domácnosti musia preukazovať nielen príjmy, ale aj výdavky na bývanie. Netýka sa len domácností v hmotnej núdzi, ale každej domácnosti, ktorej po zaplatení nákladov na bývanie ostane príliš málo. Tieto dve databázy majú pre štát ohromnú výhodu. Vďaka nim vie napríklad povedať, či dávku na kompenzácie zvýšených cien energií posiela rodine s nízkym príjmom a nie majiteľovi krytého bazéna. Umožňuje mu to tiež podporiť rodiny, ktoré ešte nepadli do systému hmotnej núdze, ale balansujú nad priepasťou. O tieto dôležité nástroje nás balíček pripravil a cena, ktorú budeme platiť za plytvanie v podobe neadresnej podpory, bude vysoká. Najlepšie zarábajúca tretina rodín získa štvrť miliardy ročne (ostatní si prerozdelia zvyšok - zvyšné tri štvrtiny / zvyšných 900 miliónov).

Inflácia a chudoba

Každému je jasné, že inflácia je len účelovo vybraný argument a s balíčkom súvisí len z diaľky. Z dlhodobého zvýšenia výdavkov sa poteší menej ako polovica domácností na Slovensku – zvyšok nemá deti. Chudoba či zlá príjmová situácia si nevyberá len domácnosti, kde je plná detská izba. A koniec koncov, ani o chudobu rodín až tak moc nejde, ale skôr o získanie moci v prerozdeľovaní. Krúžkovné je nástroj centralizácie moci, ktoré nielen odoberie zdroje samospráve, ale ešte aj ministerstvám školstva, či kultúry prostriedky na financovanie ich oblastí záujmu. Smutné v tomto kontexte je, že aj analytický Inštitút finančnej politiky MF SR kalkuluje znižovanie chudoby na základe povrchného zahrnutia krúžkovného do príjmov domácností. Predstavte si rodinu, ktorá nevykuruje jednu izbu a kupuje mäso raz za týždeň, lebo jej to príjmy nedovolia. Deti ale na základe krúžkovného (snáď ten krúžok vznikne) začnú chodiť na keramiku. Bude v studenej izbe teplejšie? Dokáže si teraz rodina lepšie zabezpečiť základné potreby, pocíti zníženie absolútnej chudoby? Krúžkovné pritom predstavuje takmer polovicu nárastu ich príjmov.

Stropy len na papieri

Mimochodom, príbeh schvaľovania sociálneho balíčka odkryl ešte jednu skutočnú tvár dominantnej časti koalície. Zrýchlené konanie a odignorovanie požiadaviek Rady pre rozpočtovú zodpovednosť na analýzu udržateľnosti balíčka nám dali jasne vedieť, ako veľmi vážne to časť koalície myslí s udržateľnosťou a výdavkovými limitmi. "Ak by výdavkové stropy existovali, tak už v 2015 by sa Slovensko dostalo do prebytkového hospodárenia“, povedal pred dvomi rokmi premiér Heger. Áno, výdavkové stropy okrem iného majú zabezpečiť, že daňové príjmy, ktoré prekročia rozpočtované príjmy, budú znižovať deficit. Tento rok vláda očakáva takmer miliardu týchto nadpríjmov. Hádajte, kde skončia.

Rodina za všetky prachy

Diskusia o tomto balíčku bola prehratá hneď v úvode. Minister financií sa takticky ani nesnažil verejnosť presvedčiť, že ide zvyšovať plodnosť žien, hoci nepochybujem, že všetci obhajcovia balíčka tomuto mýtu – štátne peniaze vyrábajú deti štátu -  veria. Tento balíček si vystačil s jediným argumentom. Podporovať rodinu je správne. Táto časť politického spektra vníma ohrozenie rodiny zo všetkých strán, a odvážny balíček je hodnotný, lebo zlepší „postavenie“ rodiny v spoločnosti.

Mrzí ma, že tento účelový postoj slovenských konzervatívcov utláča do pozadia hodnoty a východiská, ktoré kedysi brzdili rast rozšafného sociálneho štátu a nárast neúmerného zdaňovania.  Že deti nie sú náklad a bremeno, ale dar boží, a je zodpovednosťou a životným poslaním rodičov (nie štátu) sa o ne postarať a ich zabezpečiť, už dávno prestalo na Slovensku platiť. Výsledkom sú deficitné rozpočty a (ne)nápadne rastúce daňové zaťaženie.

.týždeň, 30.5. 2022