Konkurencia a spolupráca

V tejto eseji predstavuje viceprezident CATO inštitútu a ekonóm, filozof David Boaz vzťah medzi konkurenciou a spoluprácou, ktoré sa často prezentujú ako navzájom sa vylučujúce možnosti: že spoločnosť je usporiadaná buď podľa princípov jednej alebo druhej. Práve naopak, ako vysvetľuje Boaz, v kapitalistickom ekonomickom zriadení si ľudia konkurujú, aby mohli spolupracovať s inými.

Konkurencia a spolupráca

Obhajcovia trhových procesov často zdôrazňujú výhody konkurencie. Konkurenčný proces umožňuje neustále testovanie, experimentovanie a adaptovanie ako reakciu na meniacu sa situáciu. Udržuje firmy v strehu, aby slúžili svojim zákazníkom. Analyticky aj empiricky môžeme vidieť, že systémy založené na konkurencii dosahujú lepšie výsledky ako centralizované alebo monopolné systémy. To je dôvod, prečo v knihách, novinových článkoch a televíznych vystúpeniach obhajcovia slobodných trhov zdôrazňujú dôležitosť konkurenčnosti trhov a stavajú sa proti obmedzovaniu konkurencie.

Ale priveľa ľudí, keď počuje chválu na konkurenciu, počuje aj slová ako nepriateľstvo, podrezávanie krkov, vykorisťovanie. Uvažujú, či by spolupráca nebola lepšia ako takýto antagonistický postoj voči svetu. Milionár a investor George Soros napríklad píše v Atlantic Monthly, „Príliš veľa konkurencie a príliš málo spolupráce môže spôsobiť neakceptovateľnú nerovnosť a nestabilitu.“ Pokračuje tým, že jeho „hlavná myšlienka ... je, že spolupráca je rovnakou súčasťou systému ako konkurencia, a slogan ‚prežitie najschopnejšieho’ deformuje tento fakt.“

Teraz treba poznamenať, že frázu „prežitie najschopnejšieho“ zriedka používajú obhajcovia slobody a slobodných trhov. Bola vytvorená, aby popísala proces biologickej evolúcie a odkazuje na prežitie potomkov, ktorí boli najlepšie prispôsobení prostrediu; mohla by byť aplikovateľná aj na konkurenciu firiem na trhu, ale určite nikdy nebola myslená tak, že by mala naznačovať prežitie len tých najschopnejších jedincov v kapitalistickom systéme. Nie priatelia, ale nepriatelia trhových procesov používajú termín „prežitie najschopnejších“ na popísanie ekonomického súťaženia.

Treba objasniť, že tí, ktorí hovoria, že ľudské bytosti „sú stvorené pre spoluprácu, nie súťaženie“ nedokážu rozpoznať, že trh je spolupráca. V skutočnosti, ako je popísané nižšie, trh sú ľudia, ktorí si konkurujú, aby mohli spolupracovať.

Individualizmus a Komunita

Podobne, odporcovia klasického liberalizmu rýchlo obvinili liberálov z uprednostňovania „atomistického“ individualizmu, v ktorom je každý človek ostrovom sám pre seba, a koná len vo svoj prospech bez ohľadu na potreby alebo priania iných. E.J. Dionne mladší z Washington Post napísal, že moderní libertariáni veria, že „jednotlivci prichádzajú na svet ako plne sformovaní dospelí, ktorí by mali zodpovedať za svoje konanie od momentu ich narodenia.“ Komentátor Charles Krauthammer napísal v recenzii knihy Čo znamená byť libertarián (What it Means to Be a Libertarian) od Charlesa Murraya, že predtým, ako prišiel Murray, libertariánska predstava vyzerala ako „závody mrzutých individualistov, z ktorých každý žije v chate na vrchole kopca ohradenej plotom z ostnatého drôtu s nápisom ‚Zákaz vstupu’.“ Nechápem, ako mohol zabudnúť pridať ešte „ozbrojených po zuby“.

Samozrejme nikto v skutočnosti neverí v ten druh „atomistického individualizmu“, z ktorého sa tak radi vysmievajú profesori a vedátori. Žijeme spolu a pracujeme v skupinách. Ako by niekto mohol byť atomistickou individualitou v našej zložitej spoločnosti nie je jasné: znamenalo by to jesť iba to, čo si dopestuje, obliekať to čo vyrobí, žiť v dome, ktorý si sám postaví, obmedzovať sa na prírodné lieky, ktoré si sám získa z rastlín? Niektorí kritici kapitalizmu alebo obhajcovia prístupu „návratu k prírode“ – ako Unabomber, alebo Al Gore, ak myslel vážne to, čo napísal v knihe Zem v rovnováhe (Earth in the Balance) – sa môžu hlásiť k takejto schéme. Ale veľmi málo libertariánov by sa chcelo presťahovať na opustený ostrov a zriecť sa výhod toho, čo Adam Smith nazval Veľká Spoločnosť, výhod zložitej a výkonnej spoločnosti, ktorú umožnila sociálna interakcia. Človek by si preto myslel, že uvedomelí žurnalisti by sa pozastavili, pozreli na slová ktoré napísali, a pomysleli si, „Musel som asi zle porozumieť tomuto postoju. Mal by som ísť späť a prečítať si libertariánskych autorov znovu.“

V súčasnosti je táto novinárska kačica – o izolácii a atomizme – veľmi poškodzuje zástancov trhových procesov. Mali by sme objasniť, že súhlasíme s Georgeom Sorosom, že „spolupráca je rovnakou súčasťou systému ako konkurencia.“ V skutočnosti považujeme spoluprácu za tak nevyhnutnú pre prosperovanie ľudstva, že nechceme o nej len hovoriť, ale chceme aj vytvárať spoločenské inštitúcie, ktoré ju umožňujú. Presne o tom sú vlastnícke práva, minimálny štát a zvrchovanosť práva.

V slobodnej spoločnosti jednotlivci užívajú prirodzené a neodcudziteľné práva a musia napĺňať svoju všeobecnú povinnosť rešpektovať práva ostatných jednotlivcov. Ďalšie naše povinnosti sú tie, ktoré sa rozhodneme prijať na základe zmluvy. Nie je to iba náhoda, že spoločnosť založená na právach na život, slobodu a vlastníctvo produkuje aj spoločenský mier a materiálne bohatstvo. Ako John Locke, David Hume a ďalší klasickí liberálni filozofi demonštrujú, potrebujeme systém práv, aby sme vytvárali spoločenskú spoluprácu, bez ktorej ľudia môžu dosiahnuť veľmi málo. Hume napísal vo svojej knihe Pojednanie o ľudskej prirodzenosti (Treatise of Human Nature), že faktory, s ktorými sú ľudia konfrontovaní, sú (1) naše vlastné záujmy, (2) naša nevyhnutne limitovaná štedrosť k ostatným, a (3) vzácnosť zdrojov dostupných na napĺňanie našich potrieb. Kvôli týmto faktorom je pre nás nevyhnutné spolupracovať s inými a mať spravodlivé pravidlá – obzvlášť týkajúce sa vlastníctva a výmeny – aby sme definovali, ako to môžeme robiť.

Tie pravidlá stanovujú, kto má právo rozhodnúť, ako bude použitý konkrétny kus majetku. Bez prítomnosti dobre definovaných vlastníckych práv by sme v týchto veciach čelili neustálemu konfliktu. Je to naša dohoda o vlastníckych právach, ktorá nám umožňuje vykonávať komplexné sociálne úlohy kooperácie a koordinácie, vďaka ktorým dosahujeme naše ciele.

Bolo by krásne, keby láska dokázala naplniť túto úlohu, bez dôrazu na vlastné záujmy a práva jednotlivcov, a mnoho odporcov liberalizmu ponúklo príťažlivú víziu spoločnosti založenej na všeobecnej láske k ľuďom. Ale ako poukázal Adam Smith, „v civilizovanej spoločnosti (človek) neustále potrebuje spoluprácu a podporu veľkého množstva ľudí“, a predsa by sa za celý život nemohol spriateliť ani s malou časťou toho množstva ľudí, ktorých spoluprácu potrebuje. Ak by sme na dosiahnutie spolupráce boli úplne závislí od láskavosti, nemohli by sme proste vykonávať zložité úlohy. Jediný spôsob, ako zorganizovať spoločnosť zložitejšiu, akou je malá dedina, je spoľahnutie sa na osobné záujmy iných ľudí v systéme s dobre definovanými vlastníckymi právami a slobodnou výmenou.

Občianska spoločnosť

Chceme vytvárať spojenia s inými, aby sme dosiahli čiastkové ciele – vyrábať viac jedla, vymieňať si tovary, vyvíjať nové technológie – ale aj preto, že cítime hlbokú ľudskú potrebu vzájomného prepojenia, lásky a priateľstva a spolupatričnosti. Spoločenstvá, ktoré si vytvárame s ostatnými, tvoria to, čo nazývame občianska spoločnosť. Tieto spoločenstvá môžu mať obdivuhodné množstvo foriem – rodiny, cirkvi, školy, kluby, bratstvá, združenia obyvateľov, susedské skupiny, a nespočetné množstvo foriem obchodných spoločností, ako sú partnerstvá, korporácie, odborové zväzy a obchodné asociácie. Všetky tieto spoločenstvá slúžia ľudským potrebám rôznymi spôsobmi. Občianska spoločnosť môže byť široko definovaná ako všetky prirodzené a dobrovoľné spoločenstvá v spoločnosti.

Niektorí analytici rozlišujú medzi obchodnými a neziskovými organizáciami, argumentujúc tým, že firmy sú súčasťou trhu a nie občianskej spoločnosti; ale ja uznávam tradíciu, ktorá vidí skutočný rozdiel medzi spoločenstvami v tom, či sú vynútené (štát) alebo sú prirodzené a dobrovoľné (všetko ostatné). Či už je konkrétne spoločenstvo založené za účelom dosahovania zisku alebo dosiahnutia nejakého iného cieľa, kľúčovou charakteristikou je, že naša účasť v ňom je zvolená dobrovoľne.

Pri súčasnom zmätení ohľadne občianskej spoločnosti a „národných záujmov“ by sme si mali pamätať myšlienku F.A. Hayeka, že spoločenstvá v rámci občianskej spoločnosti sú vytvárané za účelom dosiahnutia určitého cieľa, ale občianska spoločnosť ako celok nemá žiadny cieľ; je nenaprojektovaným, spontánne vzniknutým výsledkom všetkých týchto účelných spoločenstiev.

Trh ako spolupráca

Trh je podstatným prvkom občianskej spoločnosti. Trh vychádza z dvoch faktov: že ľudské bytosti môžu dosiahnuť viac v spolupráci s ostatnými ako samostatne a že si to dokážeme uvedomiť. Keby sme boli druhom, pre ktorý by spolupráca nebola produktívnejšia ako izolovaná práca, alebo keby sme nevedeli rozpoznať výhody spolupráce, boli by sme zostali izolovaní a atomistickí. Ale ešte horšie je, ako vysvetlil Ludwig von Mises, že „Každý človek by bol nútený vidieť všetkých ľudí ako svojich nepriateľov; jeho túžba uspokojiť svoje vlastné chute by ho viedla k nezmieriteľnému konfliktu so všetkými susedmi.“ Bez možnosti vzájomného prospechu zo spolupráce a rozdelenia práce by nemohli vzniknúť ani pocity pochopenia a priateľstva, ani trh.

V rámci trhového systému si jednotlivci a firmy konkurujú, aby lepšie spolupracovali. General Motors a Toyota súťažia o to, aby mohli so mnou spolupracovať na dosiahnutí môjho cieľa prepraviť sa. AT&T a MCI súťažia, kto bude so mnou spolupracovať na dosiahnutí mojich komunikačných cieľov. Vlastne o môj biznis súťažia tak agresívne, že som spolupracoval s ďalšou komunikačnou firmou, ktorá mi zabezpečuje pokoj prostredníctvom telefónneho záznamníku.

Kritici trhov sa často sťažujú, že kapitalizmus podnecuje a odmeňuje sebectvo. V skutočnosti sú ľudia sebeckí v akomkoľvek politickom systéme. Trhy smerujú ich sebectvo spoločensky prospešným smerom. Na slobodnom trhu ľudia napĺňajú ľudia svoje vlastné záujmy tým, že zistia čo chcú ostatní a snažia sa to ponúkať. To znamená, že niekoľko ľudí pracuje spoločne, aby vyrobili rybársku sieť, alebo cestu. V zložitejšej ekonómii to znamená sledovanie svojho vlastného prospechu tým, že ponúkajú tovary alebo služby, ktoré uspokojujú potreby alebo túžby ostatných. Pracovníci a podnikatelia, ktorí tie potreby uspokoja najlepšie, budú odmenení; tí, ktorý nie, to čoskoro zistia a budú motivovaní odkopírovať svojich úspešnejších konkurentov alebo vyskúšať nový prístup.

Všetky rôzne ekonomické organizácie, ktoré vidíme na trhu, sú pokusmi nájsť lepšie spôsoby spolupráce na dosiahnutie vzájomných cieľov. Systém vlastníckych práv, zvrchovanosť práva a minimálny štát umožňujú ľuďom maximálny priestor na experimentovanie s novými spôsobmi spolupráce. Vývoj korporácií umožnil vykonávanie väčších ekonomických úloh, ako by mohli dosiahnuť jednotlivci alebo partnerstvá. Organizácie ako bytové spoločenstvá, podielové fondy, poisťovacie spoločnosti, banky, podniky vlastnené zamestnancami a ďalšie sú pokusmi vyriešiť konkrétne ekonomické problémy novou formou spoločenstva. U niektorých sa zistí, že sú neefektívne; mnohé z korporátnych konglomerátov v 60‑tych rokoch sa napríklad ukázali ako nemanažovateľné a akcionári prišli o peniaze. Rýchla spätná väzba trhových procesov poskytuje motiváciu na skopírovanie úspešných foriem organizácie a odradí od tých neúspešných.

Spolupráca je rovnakou súčasťou kapitalizmu ako konkurencia. Obe sú dôležitými prvkami jednoduchého systému prirodzenej slobody, a väčšina z nás trávi omnoho viac času spoluprácou s partnermi, kolegami, dodávateľmi a zákazníkmi, ako trávime konkurovaním.

Život by bol veru nepekný, drsný a krátky, keby bol samotársky. Našťastie pre všetkých z nás to tak v spoločnosti založenej na kapitalizme nie je.

David Boaz je výkonný viceprezident Cato Institute a poradca organizácie Students For Liberty. Je autorom knihy Libertarianism: A Primer a editorom pätnástich ďalších kníh, vrátane Libertarian Reader: Classic and Contemporary Writings from Lao Tzu to Milton Friedman.

Písal pre denníky ako New York Times, Wall Street JournalWashington Post, je častým komentátorom v televíziách a rádiách, a pravidelne píše blogy pre Cato@Liberty, The Guardian, The Australian a Encyclopedia Britannica.

Esej vyšla v knihe The Morality of Capitalism, 2011, ed. Tom Palmer

Pre INESS preložila Martina Forgáč

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Naše
ocenenia
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards