Náklady záchrany finančného sektora

„Tretie veľké nedorozumenie spočíva v tom, že akákoľvek pomoc bankovému sektoru je taktiež považovaná za dopredu vyhodené peniaze daňových poplatníkov. Zase to tak nie je, alebo aspoň nemusí byť. Príkladom môže byť americký program pomoci bankám TARP, uskutočnený po páde Lehman Brothers s cieľom zabrániť kolapsu finančného sektora. Náklady boli rádovo v stovkách miliárd dolárov, veľká väčšina týchto peňazí sa však už americkej vláde vrátila.“ píše vo svojom komentári Nedorozumenia a vášne minister financií.

Z TARPu sa vrátilo doteraz 77% zdrojov, zo záchrany hypotekárnych agentúr Fannie a Freddie iba 16%. Spolu sa z oboch záchranných balíčkov z celkových  uvoľnených 580 mld. USD k septembru 2011 zatiaľ vrátilo americkým daňovým poplatníkom 345 mld (59%). Na 235 mld. USD, čo je 761 dolára na každého Američana, ešte stále čakajú.

Tu nájdete zoznam inštitúcií, ktoré pomoc čerpali.

Okrem tejto pomoci sú banky zachraňované centrálnou bankou cez umelo nízke úroky, ktoré narúšajú alokáciu kapitálu v spoločnosti. Náklady teda prevyšujú objem pomoci poskytnutej cez TARP. Tieto náklady, ktoré vo forme budúcej inflácie budú znášať daňoví poplatníci, však politici nikdy nepočítajú. A aj vďaka týmto dolárom od daňových poplatníkov si bankári vyplácali v pokrízkových rokoch rekordné odmeny aj keď zďaleka nie sú „za vodou“.