Laptop s revíziou

Prakticky každý z nás vlastní a používa niekoľko elektrických zariadení. Laptop, rýchlovarnú konvicu, televízor či ventilátor... Napadlo vás dať si na týchto zariadeniach spraviť každých 6, 12, či 24 mesiacov profesionálnu revíziu?

Asi sotva.  Hoci si väčšina uvedomuje istú rizikovosť týchto zariadení (v roku 2012 bolo 644 požiarov spôsobených elektrickým skratom, zvýšeným prechodovým odporom, alebo preťažením prúdom, pričom zahynul jeden človek a 36 sa zranilo), šanca nebezpečnej poruchy odhaliteľnej revíziou je pri desiatkach miliónov zariadení v našich domácnostiach tak nízka, že náklady spojené s ich revíziou sa jednoducho neoplatia.

A to dokonca ani vtedy, ak ide o bezpečnosť našich rodín. Proklamácia „keď ide o životy, náklady idú bokom“ je pekná, ale v realite našich životov nerealizovateľná. Žijeme vo svete obmedzených statkov a aj investície do našej bezpečnosti si starostlivo zrátame. Viete si predstaviť, že by vláda nariadila každej domácnosti raz za rok vykonať revíziu všetkých elektrických zariadení v domácnosti? Samozrejme certifikovanou firmou a za mastný poplatok. Kedykoľvek by vám do bytu mohla prísť kontrola, či ste svoju povinnosť nezanedbali.

Pritom takto to funguje – u zamestnávateľov. Podľa zákona O bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (č. 124/2006 Z.z.) §9 „Zamestnávateľ je povinný sústavne kontrolovať a vyžadovať dodržiavanie právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásad bezpečnej práce, ochrany zdravia pri práci a bezpečného správania na pracovisku a bezpečných pracovných postupov.“

Znie to logicky a prirodzene. Možno je diskutabilné, prečo toto nevyplýva zo všeobecnejších právnych princípov a treba to explicitne rozpisovať. A prečo aj regulácia tvaru patizónu skončí v podobe zákona dlhšia ako Ottov náučný slovník, ale to nechajme teoretikom kontinentálneho práva a jeho efektívnosti.

Ten problém sa zjavuje inde – napríklad vo vyhláške 508/2009 Z. z. („Vyhláška, ktorou sa ustanovujú podrobnosti na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci s technickými zariadeniami tlakovými, zdvíhacími, elektrickými a plynovými a ktorou sa ustanovujú technické zariadenia, ktoré sa považujú za vyhradené technické zariadenia“) a niektorých technických normách, ktoré presne určujú čo, ako často  a najmä kto musí vo firme kontrolovať. Niektoré elektrické spotrebiče musia prejsť revíziou raz za dva roky (prenosné spotrebiče používané na administratívu), no niektoré každé tri mesiace (prenosné spotrebiče používané vonku).

Zamestnávatelia tak musia (alebo by aspoň mali) pravidelne volať certifikovaných revíznych technikov na kontrolu zariadení, ako laptopy či kopírky, čo by nás v domácnosti ani nenapadlo. Míňajú tak vzácne hmotné zdroje, ako aj čas na administratívu.

Náklady na pracovnú silu sú jednou zo zložiek konkurencieschopnosti. Popri mzde, daniach a odvodoch sú regulačné náklady nezanedbateľnou položkou, pritom pre verejnosť aj zamestnancov často neviditeľnou. Zmena je možná. Konkrétne zmienená technická norma určujúca frekvencie kontrol je v rámci CENELEC (Európsky výbor pre elektrotechnickú štandardizáciu – organizácia je napriek názvu mimo štruktúry EÚ) odkopírovaná z českej normy. Európske právo takto detailne povinnosti neupravuje a napríklad Veľká Británia intervaly pravidelných kontrol zamestnávateľom len nezáväzne navrhuje.