Voda, čo ma drží nad vodou

Deväť mesiacov staré video, na ktorom šéf Nestlé tvrdí, že by voda mala byť sprivatizovaná, je na sociálnych sieťach stále ako doma. Keďže väčšina ľudí aj tak nezvláda počúvať Nemčinu viac ako desať sekúnd (a ťažko im to vyčítať), dá sa úspešne pochybovať o tom, že to video skutočne videli a pravdepodobne sa skôr spoliehali na interpretácie ako táto. Preto sa nebudeme ani my namáhať analyzovaním rozhovoru a opýtame sa jednoduchú otázku - mala by voda byť privatizovaná?

Niet pochýb o tom, že voda, rovnako ako jedlo je najdôležitejšia komodita. Mnohí vravia, že o je práve dôvod, aby bola verejná, zdarma, silne regulovaná a všeobecne čo najmenej pod vplyvom súkromných firiem. Iba tak bude dostupná pre každého, aj tých najchudobnejších. Mnohí vravia, že privatizácia by spôsobila nárast cien, lebo by sa zvýšil počet rúk, ktorými by prechádzala, z ktorých každá by si nasadila svoj zisk a že za vodu pochádzajúcu z prírody by aj tak nemal mať nikto právo pýtať peniaze. Podnikatelia by vraj boli nezodpovední v spotrebe a vyčerpali by zásoby až do dna v honbe za ziskom.

Nič nemôže byť ďalej od pravdy.

Voda síce vyviera z prírody, ale to nie je o nič väčší dôvod na to, aby bola zdarma ako jedlo, ktoré jeme alebo aj autá, mobily a domáce spotrebiče ktoré používame. Berieme ako samozrejmosť, že platíma za nový mobilný telefón, lebo vieme, že pri jeho výrobe je potrebný kapitál, práca a čas na spracovanie prírodných zdrojov ako hliník, kremík, ropa na plasty alebo piesok na sklo. Voda je rozdielna iba v komplexnosti celého procesu, ale na to, aby sme ju mali k dispozícii doma, na ceste alebo v práci v pitnej kvalite stále vyžaduje, aby sa stalo veľa vecí po tom, ako vyvrie zo zdroja. Rúry a čističky sú nevyhnutné aby sa voda dostala do domáceho vodovodu. Továrne na fľaše sú nevyhnutné, aby ste ju mali k dispozícii v reštaurácii alebo obchode. Všetko to vyžaduje kapitál, prácu a čas, ktoré musia byť zaplatené.

Ceny majú ešte jednu dôležitú úlohu v komoditách. Sú indikátor ich dostupnosti a vzácnosti. Ak by bola cena umelo nastavené príliš nízko, signalizovalo by to spotrebiteľovi, že je k dispozícii viac vody ako v skutočnosti, čo vedie k prílišnej spotrebe.

Nezvýšil by ale voľný trh cenu kvôli tomu, že by bolo v procese zúčastnených viac strán, voda by prešla viacerými rukami a všetci z nich by chceli svoju maržu? Na voľnom trhu sa dodávatelia snažia vzájomne predbehnúť ponúknutím nižšej ceny alebo vyššej kvality, aby získali väčší podiel dopytu na trhu. Je pravda, že keď komodita prejde viacerými rukami, zvyšuje to transakčné náklady. To je ale presne dôvodom existencie firiem, aby znížili transakčné náklady, ktoré by nevyhnutne vznikli fragmentáciou trhu na súperiace indivíduá. Voľný trh so spotrebiteľmi citlivými na cenu a podnikatelia usilujúci o vyššiu maržu a podiel neustále pracuje na hľadaní správnej rovnováhy medzi fragmentovanou konkurenciou a konsolidáciou znižujúcou transakčné náklady.

Jednontá štátna entita s monopolistickým postavením by musela byť riadená byrokratmi bez konkurencie. Transakčné náklady by boli síce nulové, ale nebola by žiadna motivácia na zvýšenie efektivity. Ceny by boli buď príliš vysoké na pokrytie nákladov, ale pravdepodobne skôr príliš nízke na uspokojenie populistických požiadaviek, čo by spôsobilo zvýšenú spotrebu a nedostatky. Mnohí majú stále v pamäti podobné experimenty s inou kritickou komoditou - jedlom. Milióny mŕtvych v Sovietskom Zväze, Číne a Kambodži ukazujú, kam vedie snaha vlád o centrálne plánovanie produkcie jedla. Chile sprivatizovalo väčšinu svojej distribúcie vody po tom, ako krajina trpela neustálymi nedostatkami. Výsledkom bolo okamžité zvýšenie dostupnosti a kvality a zníženie ceny tam, kde bola dodávaná súkromnými spoločnosťami.

Potom je tu otázka udržateľnosti. Firmy by sa vraj pozerali iba na zisk a nedbali by zajtrajška. Kto má ale väčší dôvod udržať zdroj stabilný, ten kto ho vlastní a závisí od neho jeho budúci zisk alebo ten, koho vzťah k danému zdroju je limitovaný na volebný cyklus a nemá vlastnú kožu v hre? Iba jednoznačne definovaný vlastník má skutočný záujem na udržaní zdroja v chode a jeho kvalite, aby mu zostali zisky. Verejné vlastníctvo vedie k tragédii spoločnej pastviny, kedy sa všetci s bezplatným prístupom k rovnakému zdroju snažia tento vyčerpať skôr ako všetci ostatní. Počuli ste, že by niekedy Zara mala nedostatok bavlny alebo váš lokálny mäsiar nedostatok hovädzieho?

Mnohí majú v živej pamäti centrálne plánovanie všetkého na Slovensku. Všetko bolo vlastnené a prevádzkované štátom a tovary a služby boli zdarma alebo veľmi lacné. Všetkého bol ale nedostatok, kvalita bola zlá a životné prostredie bolo v katastrofálnom stave. Voda musí byť sprivatizovaná ak jej má byť dostatok pre viac ľudí, ceny nižšie a kvalita vyššia.