Lepšie nevedieť?

Reakcie na cyperský bankový  kolaps naznačujú, že ľudia nemajú ani poňatia o tom, ako dnes funguje finančný systém. O obľúbenej značke auta či hokejovom klube vedia rádovo viac než o inštitúciách, v ktorých  majú celoživotné úspory. Chabé vedomosti o tom, ako nakladá bankový sektor a štát s ich peniazmi, vedie k prekvapivo naivným očakávaniam. Cyperská peripetia v eurokríze  poskytla verejnosti radu užitočných lekcií. Pozrime sa na tri z nich.

Banka nie je prasiatko. Ak si v banke vložíte na  bežný účet sto eur, väčšinu z tejto sumy banka obratom požičia niekomu inému. Ako rezervu si z tejto stovky v trezore nechá doslova pár percent (podstata bankovníctva frakčných rezerv). Vaša stovka je preč, existuje už len virtuálne číslo na vašom účte. Na rozdiel od prasiatka, do ktorého keď dáte peniaze, tak viete, že  v ňom neustále sú, aj keď zmizli z očí. Vklad na vašom bežnom účte je váš úver banke. „Vaše“ peniaze v banke teda nie sú naozaj vaše. Ste rovnaký veriteľ banky ako držitelia jej dlhopisov.

Tento zdanlivo drobný rozdiel medzi úschovou a úverom je dobré mať neustále na pamäti. Banky transformujú krátkodobé úspory na dlhodobé úvery čo je riskantný biznis. Vám tvrdia, že si môžete vložené peniaze kedykoľvek vybrať a na druhej strane z týchto istých peňazí poskytujú dlhodobé úvery ľuďom či iným bankám. Robia teda presný opak toho, čo odporúča firmám každá učebnica finančného manažmentu - dlhodobé pohľadávky financujú krátkodobými záväzkami. Nad bankami preto visí neustála hrozba neschopnosti splácať svoje záväzky. Stačí aby sa dostatočný počet vkladateľov rozhodol otestovať, či sú ich peniaze naozaj k dispozícii na požiadanie a banka sa stane nelikvidnou. Následne  musí žiadať o pomoc štátnu tlačiareň peňazí (centrálnu banku). Preto práve vo finančnom sektore počuť toľko podivných psychologických apelov: „Najdôležitejšia je dôvera!“ a mentálneho držania za ruku „Upokojte sa, všetko bude fajn,“ ktoré by v iných sektoroch ekonomiky, napríklad pri výrobe valivých ložísk, pôsobilo zrejme komicky.

Prekvapené hromženie nad stratou časti cyperských vkladov v zlyhaných bankách poukazuje na finančnú negramotnosť a úspešné zahmlievanie rizík v štátom preregulovanom finančnom systéme. Čo si mysleli vkladatelia, že za čo dostávajú  4,4% úroky ročne? Z lásky bankárov? Pôvodne navrhovaná daň na úrovni 6,7% na vklady do 100 tisíc eur bola menej než úrok za dva roky na týchto vkladoch. Pritom financovaním cyperských bánk sa ich vkladatelia podieľali na schéme financovania extrémne rizikového podniku s históriou chronickej finančnej nezodpovednosti – gréckeho štátneho aparátu. Táto špekulácia nevyšla a niekto to musí zaplatiť.

A tu sa dostávam k druhému zásadnému ponaučeniu. Bezrizikové aktíva neexistujú a ak existujú, určite nimi nie sú štátne dlhopisy vyspelých krajín eurozóny. Napriek tomu, že sa štátny regulátor a centrálna banka desaťročia snažili trh presvedčiť o opaku. Práve takýto „bezrizikový“ dlhopis totiž položil Cyprus.

Tretia lekcia cyperskej krízy je neuveriteľná naivita ľudí ohľadom spôsobu financovania výdavkov štátu a podceňovanie toho, čoho všetkého je štát vo finančnej núdzi schopný. Štát môže uvaliť akúkoľvek daň na čokoľvek. Napríklad na psa, cukor či smrť. Prečo by nemohol zaviesť daň na vklady, keď existuje daň za to, že fajčíte alebo dokonca že pracujete? Že vklady boli poistené štátom? Ale prosím vás. Poistenie je tak hodnotné, ako je dobrá finančná situácia poisťovne. Ak si to ešte niekto nestihol všimnúť, tak krajiny eurozóny postupne bankrotujú. Ich poistenie je teda asi tak hodnotné, ako bolo poistenie AIG.  

Ťažko pochopiteľné je, keď nad navrhovanou 6,7% daňou pre Cyperčanov narieka práve slovenský zamestnanec s priemernou mzdou, z ktorej mu štát okamžite strháva 40%. Pre porovnanie, na záchranu eura sme už garantovali problematickým  krajinám cez eurovaly úvery vo výške až 5,6% objemu slovenských vkladov v bankách.

Pre tých, čo dávajú pozor, môže byť Cyprus užitočným príkladom. Ukázal, že pravdepodobnosť straty veľkej časti vkladov nad 100 tisíc eur v bankách v eurozóne nie je zanedbateľná. Po cyperskom fiasku sa Malťanovi, Slovincovi či Španielovi ťažko hľadajú dôvody, prečo by mal mať viac ako 100 tisíc  v jednej banke.  Áno, zatiaľ nič nenasvedčuje tomu, že by sme v iných krajinách eurozóny videli ďalší beh na banku. No možno očakávať, že pri ďalšom menovom zemetrasení v eurozóne  budú nohy utekajúce do banky a ruky na klávesnici zadávajúce kódy na internet banking v ohrozených krajinách omnoho rýchlejšie, ako tomu bolo pred cyperskými finančnými lekciami.

.týždeň, 7.4. 2013