Vypnite televízory, prichádza Hoppe!

Recenzia knihy Hans-Hermann Hoppe: „Demokracie,
anarchie a omyly ekonomie“.

Hans-Hermann Hoppe: „Demokracie,
anarchie a omyly ekonomie“

Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov
a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy
z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od
väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami
výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby
zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne vedomosti
o ekonomických modeloch a nástrojoch, politická filozofia môže byť pre vás
„španielska dedina“. Všetko čo je treba, je otvorená myseľ schopná
logického dôsledného uvažovania. Často nad argumentmi, ktoré človek počuje
po prvý krát a ktoré ho môžu zhodiť z kresla. Po ich objasnení a pochopení
však prichádza zaslúžená odmena – vymanenie sa zo stereotypných klišé
a mýtov, ktoré sa na nás dennodenne valia zo všetkých strán. Pri čítaní v
týchto dňoch jubilujúceho Hans-Hermanna Hoppeho zostane len málokto chladný.

Apriorizmus vs.
empirizmus

Kedykoľvek vstúpia dvaja ľudia do dobrovoľnej výmeny, musia
z nej očakávať zisk. Ak je zmena vynútená, jedna strana získava na úkor
druhej. Kedykoľvek je presadený zákon o minimálnej mzde, ktorý vyžaduje,
aby mzdy boli vyššie ako existujúca trhová úroveň, dôjde k vytvoreniu
nedobrovoľnej nezamestnanosti. Alebo: Vždy, keď sa zvýši ponuka peňazí
a dopyt po nich v podobe držania hotovosti sa nezmení, klesne kúpna
sila peňazí.

Treba pravdivosť týchto ekonomických výrokov neustále
overovať pozorovaním? Zdá sa celkom evidentné všetkým, okrem väčšiny ekonómov
ostatných niekoľko desiatok rokov, že odpoveďou je jasné a jednoznačné
nie. Týmto konštatovaním začína Hoppe rekapitulovanie myšlienok o ekonomickej
vede a metódach rakúskej ekonomickej školy. A už tu ukazuje, že je
„doma“ aj vo filozofii. Čitateľa zavedie prostredníctvom Misesovej praxeológie
až ku Kantovej kritike klasického empirizmu, ktorá vyústila do tvrdenia, že
existujú pravdivé apriórne súdy: „Empirický výskum môže odhaliť len to, ako
veci náhodne sú. Neobsahuje nič, čo by indikovalo, prečo tak veci musia byť.
Naopak, náš rozum môže chápať, prečo sa veci nevyhnutne dejú tak, ako sa dejú.“
Hoppe nadväzuje argumentami, ktoré drtia prinajmenšom konštatovania, že
empirizmus je vhodnou metodológiou výskumu v oblasti spoločenských
a ekonomických vied. Pretože chápe ekonomické javy ako objektívne dáta,
ktoré existujú v priestore a podliehajú kvantitatívnemu meraniu, „nie
je skepticizmus  empirického ekonóma
(nemožno s istotou tvrdiť, že v ekonómii je niečo nemožné) ničím iným
ako skepticizmom sociálneho inžiniera, ktorý nemôže zaručiť vôbec nič.“  

Prečo socializmus
víťazí nad klasickým liberalizmom

Prečo klasický liberalizmus upadá už viac ako jedno storočie
a prečo 20. storočie patrilo socializmu v jeho najrôznejších
podobách? Krátkotrvajúce obdobia liberalizácie, napríklad v povojnovom
Nemecku a Taliansku, alebo po rozpade komunistického bloku, boli vždy
dôsledkom rozkladu starých systémov, po nich nasledovalo prijatie nejakého typu
socializmu.

Podľa Hoppeho liberalizmus zničil sám seba tým, že
existenciu vlády označil za zlučiteľnú s vlastníctvom seba samého,
prvotným privlastnením, súkromným vlastníctvom a zmluvnou slobodou.
Z tohto omylu potom vyplýva, že liberálne riešenie večného ľudského
problému bezpečnosti pomocou ústavou obmedzenej vlády  je rozporným a nemožný cieľom.
V rozpore s pôvodným liberálnym zámerom totiž každá minimálna vláda
má tendenciu zväčšovať sa na maximálnu. Akonáhle príjmeme princíp vlády – teda
súdny monopol a moc zdaňovať – ako spravodlivý, akákoľvek predstava
kontroly vládnej moci a ochrany individuálnej slobody a majetku je
iluzórna.

V nekonzistentnom a amorálnom postoji liberálov
vidí Hoppe príčinu toho, prečo sa nedarí vymiesť socializmus. „Akonáhle je
prijatý argument nutnosti vlády, liberálom dochádzajú argumenty, keď socialisti
privádzajú tento argument do logického konca. Ak je monopol spravodlivý, potom
je spravodlivá centralizácia. Ak je zdanenie spravodlivé, potom je väčšie
zdanenie tiež spravodlivé. Ak je spravodlivá demokratická rovnosť, potom je
spravodlivé vyvlastňovanie súkromného majetku. Ak sa pripúšťa, že zdanenie
a monopol sú spravodlivé, potom liberál nemá žiadne zásadné morálne
dôvody, ktoré by mohol uviesť. Bez morálneho argumentu mu zostane ako nástroj
len analýza nákladov a výnosov, ktorá však musí zahŕňať medziosobné
porovnanie úžitku, a toto je samozrejme nemožné. V tejto situácii sa
teda socialisti javia ako úprimnejší, zásadovejší a dôslednejší. Liberáli
pôsobia dojmom zasnených, zmätených a bezzásadových ľudí. Ak má mať
liberalizmus nejakú budúcnosť, podotýka Hoppe, bude sa musieť zmeniť na teóriu
bezštátnej spoločnosti, v ktorej je poriadok založený na absolútnom
rešpekte k súkromnému majetku – anarchokapitalizme.

Nie je farba vašich
ponožiek verejným statkom?

Hoppe v tejto časti ešte pred samotnou kritikou teórie
upozorňuje, že rozlišovanie medzi verejnými a súkromnými statkami na
základe kritéria nevylúčiteľnosti vedie namiesto rozumného riešenia do hlbokých
problémov. Z produkcie hudby pouličného hudobníka môžu mať prospech aj tí,
ktorí nehodia peniaze do jeho klobúka. Susedia budú mať zjavne úžitok
z vašej pestovanej ružovej záhrady, bez toho, že by vám v nej
pomohli. Z vašeho deodorantu budú mať prospech aj spolucestujúci
v autobuse. Všetko statky, ktoré zdanlivo majú vlastnosti verejných
statkov. Musia byť preto poskytované štátom? I zdanlivo jasne súkromné
veci ako zariadenie bytu alebo farba spodnej bielizne sa potom môžu stať
verejnými statkami, akonáhle začne na nich niekomu záležať.

A zlyháva aj druhé kritérium, možnosť nerivalitnej
spotreby. A to preto, že žiadny vonkajší pozorovateľ nevie určiť, či by
bezplatné pripustenie čierneho pasažiera skutočne neviedlo ku zníženiu spotreby
statku ostatnými ľuďmi. Jednoducho sa to nedá objektívne posúdiť.

A aj keby sme predpokladali, že tzv. „verejné“ statky
možno rozlíšiť od súkromných a aj keby bolo zaručené, že tieto môžu byť
užitočné, stále by si verejné konkurovali so súkromnými. A je len jeden
spôsob ako zistiť, či sú alebo nie sú naliehavejšie – nechať všetky poskytovať
voľne súťažiacimi súkromnými podnikmi.

Hoppe ukazuje, že myšlienka štátnej ochrany súkromného
majetku je založená na zásadnom omyle, ktorý má katastrofálne dôsledky
v podobe deštrukcie a neistoty každého majetku a neustálu vojnu.
Odpoveď, kto ho má teda brániť pred agresiou, je rovnaká ako v prípade
produkcie iných tovarov a služieb: zasa len vlastníci súkromného majetku
na základe deľby práce a konkurencie na trhu. Autor logicky a krok za
krokom vyvracia aj populárny mýtus, že bez štátom garantovanej ochrany prudko
vzrastie agresia a počet zločincov a obranné agentúry budú viesť vojny
proti sebe.

V ďalšej časti sa čitateľ dozvie, prečo bol prechod od
monarchie k demokracii zmenou k horšiemu z pohľadu súkromného
vlastníctva. Prečo demokracia prakticky zničila prirodzenú elitu spoločnosti,
systematicky preorientovala myslenie a názory ľudí a prečo dnešní
intelektuáli sú spravidla zamestnancami štátu, prečo ich práce sú zväčša nič
nehovoriace, nezrozumiteľné a etatistické. Prečo v 30. a 40. rokoch
bola chicagská ekonomická škola spolu s Friedmanom považovaná za ľavicovo
orientovanú a o 50 rokov neskôr až dodnes je prezentovaná ako
(dokonca niekedy krajne) protrhová.

Prečo sú intelektuáli
etatistami    

Autor tu dokazuje, že myšlienka prvotného privlastnenia
a súkromného vlastníctva je jediným správnym riešením problému
spoločenského usporiadania. Pretože etika súkromného vlastníctva je
nekompatibilná s existenciou štátu definovaného ako agentúra, ktorá má
územný monopol na konečné rozhodovanie a právo zdaňovať.

„Napriek tomu, ako dobre sú intelektuáli všeobecne
preplácaní, nebudú ustávať v sťažnostiach na to, ako málo je ich tak
dôležitá práca oceňovaná úradujúcou vládou. Bez štátu by mohol byť intelektuál
bez práce a miesto toho, aby sa zaoberal pálčivými problémami ako pocity
odcudzenia, rovnosť, vykorisťovanie, dekonštrukcia tradičnej úlohy muža
a ženy, alebo kultúra Eskimákov, Hotentótov a Zuluov, by asi musel
pracovať rukami ako opravár na benzínovej pumpe. Aj keď sa preto cíti podcenený
práve úradujúcou vládou, stále si uvedomuje, že takáto pomoc môže prísť len od
inej vlády a určite nie na základe intelektuálneho útoku na legitimitu
inštitúcie vlády ako takej. Preto je sotva prekvapujúce, že v skutočnosti
je drvivá väčšina intelektuálov silne ľavicová a že dokonca aj
najkonzervatívnejší alebo slobodný trh obhajujúci intelektuáli, ako Friedman
alebo Hayek, sú fundamentálne a filozoficky etatistami.“

Ako teda môžu „anti-intelektuáli“ uspieť
v delegitimizovaní štátu v očiach verejnosti? Podľa Hoppeho je
potrebné založiť argumenty nie na ekonómii a utilitarizme, ale na etike
a morálke.

Tu sa autor opäť nevyhýba kritike umiernených liberálov
Hayeka a Friedmana, ktorých kompromisné teoretické postoje označuje za
filozofický omyl a kontraproduktívny krok. „Ich myšlienky sú ľahko
prijímané predstaviteľmi štátu a proštátnou ideológiou. Ako často dnes od
etatistov počujeme pri obhajobe štátnych zásahov hlasy ako: „aj Hayek
(Friedman) hovorí“, alebo „ani Hayek (Friedman) nepopiera, že to a to musí
štát zabezpečovať! Asi z toho nemajú radosť, ale niet pochýb, že sa ich
práce za týmto účelom ponúkajú, a teda že chtiac-nechtiac prispeli
k pokračujúcemu a neslabnúcemu rastu štátnej moci.“ Napríklad
Hayekovu knihu „Constitution of Liberty“ považuje autor skôr za odstrašujúcu
víziu švédskeho štátu blahobytu. Teoretický kompromis alebo gradualizmus povedú
podľa Hoppeho len k zväčšovaniu klamu, zla a omylov etatizmu,
a len teoretická čistota, radikalizmus a nekompromisný postoj
zabezpečia celkové víťazstvo. „Len radikálne jednoduché idey môžu rozdúchať
emócie otupených a ľahostajných más a delegitimizovať tak štát
v ich očiach.“

Prečo bol Nozick
prijateľnejší pre akademikov

Čitateľ sa ďalej dozvie, prečo Rothbardova „Etika slobody“
bola akademikmi prehliadaná a zaznávaná. Nielen pre svoje logické a jediné
eticky akceptovateľné anarchistické vyústenie. Tŕňom v oku vtedajších
etatistov boli jednoznačné závery, podoprené deduktívnymi axiomatickými
argumentmi. Rothbard nenavrhoval, nedomnieval sa, nezvažoval, preto bol jeho
postoj vraj extrémny, netolerantný. Hoppe to ilustruje na rozdielnosti prijatia
tejto knihy a Nozickovej „Anarchie, štát a utópia“, ktorá sa
prakticky cez noc stala slávnou na celom svete a dodnes ju akademici
v oblasti politickej filozofie zaraďujú na popredné priečky. Hoci sám
Nozick priznal, že ho Rothbard veľmi ovplyvnil, jeho závery už neboli tak
radikálne ako Rothbardove. Ak sa obhajovanie minimálneho štátu vôbec dá nazvať
radikálnym. Okrem tejto „umiernenosti“ vidí Hoppe za väčšou akceptovateľnosťou
Nozicka aj jeho nesúrodý štýl písania plný domnienok, protipríkladov,
prekvapivých zvratov v argumentácii, ktoré vyžaduje len krátkodobú
a nesúvislú pozornosť čitateľa. „Nadšenie vyvolané Nozickom je silné,
krátke a pominuteľné.“ Naproti tomu Rothbardova kniha vyžaduje dlhodobé sústredenie
a ide v podstate o jeden systematicky rozvinutý argument.
Požadoval a predkladal dôkazy a presné a úplné odpovede,
namiesto predbežných vysvetlení, dohadov a otvorených otázok. „Nozikov
libertarianizmus nebol, a ani nemal byť, ničím iným ako len zaujímavou
myšlienkou. Nechcel nijako reálne poškodiť myšlienky svojich socialistických
odporcov. Antilibertariánsky intelektuálny establišment si s radosťou
takýto mierny libertarianizmus obľúbil a povýšil Nozicka do pozície
hlavného filozofa libertarianizmu.“   

Napriek tomu, že autor tejto recenzie si od knihy sľuboval
trochu hlbšie presondovanie samotných Hoppeho myšlienok, pre(d)ložená
kompilácia nesklamala. Jej cieľom bolo zaujať čo najširší okruh ľudí, ktorí už
niekedy počuli meno Hoppe či Rothbard, vedia zhruba, na čom je založená rakúska
ekonomická škola a myšlienky slobody, morálky a súkromného
vlastníctva im nie sú cudzie. A vzhľadom na aktuálnu ekonomickú
a spoločenskú situáciu potenciál oslovenia nových čitateľov ešte
vzrastá. 

Martin Rojko

Autor je redaktorom TRENDreality.sk a bloguje na stránke
Súkromné vlastníctvo (http://vlastnictvo.freedom-blogs.com)

Knihu je možné zakúpiť priamo v kancelárii INESS za 13 Eur