Kde svietia štátne majáky (Sme)

Denník Sme publikoval 8.82016 komentár Eduarda Žitnaňského v ktorom sa zaoberá ročnými výdavkami občana na štát. Odvoláva sa na projekt Iness, Cena štátu. 

Autor je redaktorom magazínu Profit a manželom ministerky spravodlivosti Lucie Žitňanskej

Ani najprázdnejšia peňaženka nie je taká prázdna, ako sa zdá. Mladí muži z Inštitútu pre sociálne a ekonomické analýzy INESS spočítali, že každý občan vytiahne z vrecka ročne vyše 5600 eur, aby zaplatil výdavky štátu.

Nie sú to len viditeľné rozmary, ako napríklad parádna uniforma, ktorú si dal ušiť pri vymenovaní do generálskej hodnosti dnes už bývalý šéf colníkov. Pokladnička zazvoní vždy, keď z nej odchádza napríklad 20 eur na informatizáciu spoločnosti – práve toľko platia všetci, teda každý z približne piatich miliónov občanov, za nefungujúce elektronické služby.

Účet, ktorý každoročne vystaví štát občanovi, obsahuje zhruba tridsať položiek. Hovorí o veľkých číslach, takže našinec si ani neuvedomí, že z jeho vrecka odchádza na armádu ročne okolo 150 eur. Vojaci si za ne tank nekúpia, ale na dôstojnícke výložky je to tak akurát. Za cesty platí občan ročne 221 eur a nestačí sa čudovať, kam sa podeli, keď jeho „okreska“ už roky vykazuje všetky znaky tankodrómu.

Vznešene sa tomu hovorí štátny rozpočet. Debaty okolo jeho zostavenia nemajú v parlamente salónny charakter, viac pripomínajú zvadu a zjednávanie ako na arabskom trhu.

Účastníkmi nie sú kofy z tržnice, ale ministerstvá, úrady a ctihodní poslanci. Všetci spolu majú neuveriteľnú predstavivosť a dokážu vymyslieť aj nevymysliteľné. Úroveň diskurzu je už kultivovanejšia ako pred približne dvadsiatimi rokmi, keď sa poslankyni vtedy vládnuceho HZDS podarilo do štátneho rozpočtu zakomponovať výstavbu cesty k vlastnému hotelu. Prešlo jej to väčšinou, čo je v parlamente „normálne“.

Odvtedy sa absurdity síce dejú, ale sú lepšie zamaskované.

Každý poslanec je odniekiaľ, niektorí sa potrebujú blysnúť, niečo vybaviť – najlepšie absurdnú zbytočnosť, na ktorú sa prídu pozrieť aj televízne štáby. Napríklad orloj je iste užitočná vec – veď ktorý turista by si nechal ujsť bizarné hodiny v severoslovenskej obci.

Štát je nenásytný. Míňa viac ako získa. Na vyššie výdavky má vždy pripravené argumenty, ktoré na konci roka majú aj tak len hodnotu výhovorky. Za úroky a správu štátneho dlhu zaplatí každý občan ročne 209 eur.

Ekonomická teória tvrdí, že štát má stavať majáky. Obrazne to znamená, že sa má angažovať tam, kde súkromný sektor nemá dôvod vstupovať. Niektoré slovenské majáky však svietia uprostred púšte, kam lode nezablúdia ani náhodou.

Eduard Žitnaňský
Sme, 8.8.2016