Komparatívna výhoda: myšlienka, ktorej čas uplynul

Deľba práce je hnacím motorom prosperity

Mnohí ekonómovia vám povedia, že najdôležitejším princípom v ekonómii je komparatívna výhoda – predstava, ako je drahé pestovať pomaranče na Aljaške alebo zaplavovať ryžové polia v Saudskej Arábii, takže Aljaška aj Saudská Arábia by si pomaranče a ryžu mali dovážať, a teda prispôsobiť miestnu produkciu ich lokálnym podmienkam. Túto myšlienku nám sprostredkoval klasický ekonóm David Ricardo, ktorý v roku 1821 skvele spozoroval, že obe krajiny – Anglicko a Portugalsko – by boli bohatšie, ak by Portugalsko svoje víno vyvážalo a textil dovážalo z Anglicka a naopak.

Ricardov princíp dokonca demonštroval výhody obchodovania dokonca aj s tými, ktorí sú menej produktívni vo všetkom. Napríklad, moja žena je právnik. Tiež je aj rýchly a presný pisár, no napriek tomu si najme sekretárku, ktorá je v písaní značne pomalšia. Sekretárky dostávajú menej zaplatené ako právnici, takže sa moja žena špecializuje na právo a sekretárka na písanie na stroji. Moja žena zarobí viac pre jej firmu a sekretárka má prácu. Obe sú na tom lepšie. Funguje je to aj napriek tomu, že moja žena je lepšia v oboch činnostiach: komparatívna výhoda znamená, že obchod pomôže každému.

Deľba práce tronfuje komparatívnu výhodu

Problémom je, že pevná (fixná) komparatívna výhoda – odvodená od počasia, kultúry a umiestnenia – mizne v modernom svete. Ricardova klasická formulácia nenecháva priestor ľudskej tvorivosti, žiadnu úlohu pri deľbe práce a žiadny priestor pre inovácie ovplyvňujúce dynamiku nákladov. Takže sa ekonómovia mýlili, ako aj argumentoval môj priateľ Russ Roberts v roku 2010. Najdôležitejším princípom v ekonómii sú náklady obetovanej príležitosti. Tu je dôkaz: náklady obetovanej príležitosti sa dajú definovať bez siahnutia na komparatívnu výhodu, ale komparatívna výhoda sa nedá definovať bez indukcie nákladov obetovanej príležitosti.

Pojem komparatívna výhoda je zavádzajúci, pretože znie príliš deterministicky. Áno, existuje niekoľko situácií, kedy fixné faktory spôsobujú, že relatívne náklady obetovanej príležitosti sú nemenné. Ale náklady a produkčné rozdiely sú endogénnym dôsledkom ľudskej vynaliezavosti a deľby práce. Dnešná nákladová výhoda pre jednu krajinu môže zmiznúť, ak iná krajina nájde lepší a lacnejší spôsob, ako daný produkt vyrobiť.

Ponožkové mesto

Ktorý národ stratil najviac výrobných pracovných miest od roku 1990 do roku 2000? Čína. Môže sa to zdať prekvapujúce vzhľadom k mediálnym stereotypom o tom, ako „premiestňujeme americké pracovné miesto do zahraničia“, ale je to pravda (PDF). V roku 1990 čínska výroba znamenala veľké prístrešky naplnené stovkami ľudí pracujúcich so šijacími strojmi a ďaľšími drobnými nástrojmi. Rozpätie bolo obrovské, s najmenej 100 miliónmi výrobných robotníkov. Ale produktivita bola príšerná.

Koncom deväťdesiatych rokov začala  Čína automatizovať výrobu a využívať deľbu práce. Tisíce žien so šijacími strojmi v stodole nahradilo 25 žien obsluhujúcich obrovské stroje v továrni, čo enormne zvýšilo produktivitu. Zlomok pracovníkov vyprodukoval 10-krát toľko výkonu, produkcia sa zvýšila stonásobne a 97,5 percenta pracovníkov bolo nútených odísť. Ale títo robotníci si našli novú prácu, pretože Čína využívala stále viac efektívnejšie rozdelenie práce. Výhodou krajiny nebola klíma, ani kvalita pôdy, ale ľudská činnosť vedome navrhovaných výrobných postupov, ktoré boli lacnejšie a rýchlejšie.

Nikde inde však produkcia neporástla rýchlejšie ako práve v meste Datang v provincii Guangdong. Časť Datangu sa nazývala „Ponožkové mesto“, pretože viac ako tretina všetkých ponožiek predaných na celom svete (áno, svete) bolo vyrobených práve tam. Datang sa môže pochváliť viac ako 8 000 výrobcami pančúch dookola centra mesta, ktorí vyprodukovali viac ako 11 miliárd párov ponožiek v roku 2012. Ponožky, ktoré nájdete vo Walmarte alebo dokonca v Neiman Marcus alebo v iných luxusnejších obchodoch – boli veľmi pravdepodobne vyrobené v okolí Datangu.

Koncentrácia výroby ponožiek v „Ponožkovom meste“ znamená, že je tam dobre rozvinutý trh práce pre exotickú ponožkovú výrobu. Profesia, ktorá je tak dobre známa v Datangu, neexistuje nikde inde, pretože žiadne iné miesto nebolo schopné využiť plnú výhodu deľby práce. Aké limity má deľba práce v Datangu? Iba rozsah trhu, ako povedal Adam Smith v Bohatsve národov. A nezabudnite, že Datang produkuje v objeme takmer dvoch párov ponožiek za rok pre každú ľudskú nohu na svete. Trh pre Datang je celý svet.

Ale nebolo to takto vždy. Datang nemá žiadnu komparatívnu výhodu, aspoň nie v tom zmysle, ako to videl Ricardo. Podnebie nie je nijako zvlášť priaznivé, mesto nie je v blízkosti nevyhnutného prírodného zdroja a výroba ponožiek nie je súčasťou tradičnej kultúry. Dominanca Datangu je nová a preberá historickú štafetu pionierom ako Fort Payne, Alabama, samozvané „Ponožkové hlavné mesto sveta“.

Fort Payne „začal vyrábať ponožky v roku 1907 a kedysi sa chválil, že vyprodukoval jednu z ôsmich nosených párov na planéte,“ píše Don Lee v „The New Foreign Aid“ publikovanej 10.4.2005 v Los Angeles Times. Avšak, tiež vysvetľuje:

Výhodou Číny na globálnom trhu je viac než len lacné zariadenia, materiál a práca. Krajina tiež využíva niečo, čo sa nazýva „klastrovanie“ spôsobom, ktorému sa Spojené štáty jednoducho nemôžu rovnať. Priemyselné klastre sú ako kompletné výrobné centrá dosahujúce úsporu z rozsahu a sú hnacou silou inovácií geograficky koncentrovaných dodávateľov,výrobcov a konštruktérov...

Medzitým americkí výrobcovia bití dovozom z Číny a iných krajín, vidia svoj trhový podiel na americkom ponožkovom trhu padať zo 69 % v roku 2000 na      44% v roku 2003, podľa najnovších údajov priemyslu.

Komparatívna výhoda je pevná a exotická. Naopak, náklady obetovanej príležitosti sú premenlivé, su produktom inovácií. Samotné mesto Datang môže čoskoro stratiť svoju dominanciu.

Kto „by mal“ produkovať ponožky? Komparatívna výhoda tu nie je návodom; je to ako porovnávať dvoch pouličných nosičov, ktorí sa zdajú byť celkom podobní. Jeden z pouličných nosičov príde na to,  ako vyrobiť ponožky lacnejšie. Po čase, výhoda v nákladoch obetovanej príležitosti (obetoval nosenie, aby mohol šiť) rastie z dôvodu zlepšenia obratnosti, použitia nástrojov a návrhu nových výrobných procesov. Ľudská vynaliezavosť vytvorila príležitosti pre krajiny, aby sa špecializovali na činnosti, pri ktorých ich náklady obetovanej príležitosti boli nižšie. Špecializácia a obchod sú to, čo vytvára prosperitu a náklady obetovanej príležitosti vedú k voľbe toho, na čo by sa každá krajina mala špecializovať. Moja komparatívna výhoda dnes môže byť tvojou komparatívnou výhodou o rok.

Zameranie sa na obetované príležitosti

Ekonómovia sa rutinne správajú tak, akoby tri kľúčovo súvisiace koncepty – deľba práce, komparatívna výhoda a obetované náklady – boli rozdielne.

Ale nie sú. Komparatívna výhoda nie je samostatným pojmom vôbec. Je to jednoducho vysvetlenie dôsledkov deľby práce (motor, ktorý poháňa prosperitu) a nákladov obetovanej príležitosti (koncept, ktorý vedie k výberu činností,v  ktorých by sa mala osoba alebo krajina špecializovať). Je pravda,  že to bol významný intelektuálny úspech ukázať, že aj slabší obchodní partneri môžu benefitovať z obchodu, a to aj v prípade, že obchodný partner má vo všetkom výhody. Ale tieto pevné rozdiely do značnej miery zmizli na mnohých trhoch.  Otázka, čo by malo byť vyrábané a kde, je zodpovedaná dynamickými procesmi signálov trhu a cenových pohybov poháňaných ľudskou vynaliezavosťou a tvorivosťou. Ušetrené náklady z úspešnej deľby práce a automatizácie výroby zatieňujú úvahy, ktoré urobili z komparatívnej výhody tak užitočný pojem v ekonómii.

Znížme význam komparatívnej výhody na našom zozname kľúčových ekonomických pojmov a uznajme, že ľudská myseľ je hnacou silou ekonomiky.

Originálny text vyšiel na Foundation for Economic Integration 28.12.2015.

Pre INESS preložila Natália Hlaváčová, člen Slovak Students for Liberty.