Sladké mámení (sladké pokušenie)

Nejeden daňový poplatník si pomyslel, že oznámenie „ministra zvyšovania daní“ o odchode do centrálnej banky bude znamenať chvíľu pokoja od nových daní. Síce ho teraz viac než odborne nahrádza predseda parlamentu napríklad s odvodom reťazcov, ale predsa. Vytúžený pokoj neprichádza a návrhy na nové dane sa teraz sypú od ministerských analytikov.

V komentári venovanom Dani z cukru spojili sily dokonca dva inštitúty, nielen ten z financií ale aj zdravotníctva. Hneď v úvode si povedzme jedno. Cukru jeme zbytočne veľa. Príroda mala dobré dôvody, aby sme cukor vyhľadávali, ale nepočítala s tým, že namiesto dvojhodinového boja so včelím rojom nám bude stačiť 10 sekúnd na nákup chuťovo vymazlenej lakocinky. A rovnako súhlasíme s tým, že cukor v domácej bazovej šťave, či v pomarančovom džúse, má rovnaký efekt ako ten v obľúbenom kolovom nápoji.

Od tohto momentu ale začínajú problémy v prístupe štátnych analytikov. Je cukor zodpovedný za postupný rast miery obezity? Keby to tak bolo, tak prírodné národy, ktoré žijú takmer výhradne zo sacharidov a cukrov, by boli obézne najviac. Nie sú. Keby to tak bolo, tak by v čínskych veľkomestách, kde 40 rokov klesá spotreba sacharidov, nerástol podiel ľudí s nadváhou. Nie, kauzalita viac cukru - viac obezity neplatí, je to korelácia, ktorá niekedy platí a niekedy nie. Navyše IFP pracuje s údajmi, kde slovenská spotreba cukru na obyvateľa skáče medziročne aj o 20 %. Príčin obezity a rastúcej nadváhy je množstvo a dohromady ich môžeme zjednodušene nazvať životný štýl. Nedostatok pohybu, prejedanie sa, nedostatok spánku, sedavá práca, stres, environmentálne faktory a systém financovania zdravotnej starostlivosti. Koľko má v tomto zložitom procese na rováši cukor?

Daň zo sladených nápojov je pohodlné a jednoduché riešenie. Systém výberu spotrebných daní funguje, ľahko sa rozšíri o ďalšiu položku. Čo sa ale v dokumente nedočítate, je skutočný efekt tejto dane. Z pohľadu občanov je jedno, ako sa mení ukazovateľ „spotreba sladených nápojov“. Kľúčové je, či klesne obezita. „Hodnota“, ktorú získame za zavedenie tejto dane, v dokumente nie je uvedená. Nečudujem sa. Ak by klesla spotreba sladených nápojov o 20 %, tak celková spotreba cukru na obyvateľa podľa údajov IFP klesne o 10 %. Pravdepodobnosť, že tento nižší príjem cukru dostatočne významne zlepší zdravotný stav obyvateľstva, je malá. Koniec koncov, spotreba sladených nápojov klesla o 25 % od maxima v roku 2010 a miera obezity veselo rastie ďalej.

Rovnako sa z dokumentu nedozvieme druhú vec. Je daň z cukru tou najefektívnejšou politikou znižovania miery obezity? Aké sú možnosti a výsledky ostatných politík? V Japonsku zamestnávatelia musia merať zamestnancom obvod pásu, a dohliadať na ich „snahu o životný štýl“. V Spojených arabských emirátoch to robia zamestnanci zdravotných poisťovní. A v USA to v niektorých prípadoch robia v súlade so sedliackym rozumom, náklady vyplývajúce z nadváhy premietajú do ceny poistného. Za „dobrovoľný“ nezdravý životný štýl musí človek zaplatiť viac.

S analytikmi možno súhlasiť ešte v jednej veci. Chcú výber dane viazať na „boj s obezitou“. Dane z tabaku ani alkoholu toto „šťastie“ nemali. Za tie si „kupujeme“ všetko, od vlakov zadarmo až po podporu zbrojárskych firiem. Lenže ak je obezita a nadváha skutočný problém (čo je), prečo ministerstvo zdravotníctva už v tomto rozpočte nemá vyčlenené desiatky miliónov na tento účel? Národný akčný plán prevencie obezity rozpočtuje výdavky okolo 100 000 eur (školské mlieko a dostupnosť ovocia sa v tomto pláne snáď ocitli omylom). Akčný plán nezapája ani zdravotné poisťovne, ani zamestnávateľov, neprenáša ani časť finančnej zodpovednosti na samotných občanov. 

V tomto kontexte je návrh novej dane osamoteným výstrelom bez terča. Odfajkneme si splnenú úlohu, za ktorú ministerstvo budú chváliť zodpovední rodičia, ktorí už teraz deťom kupujú kolu len na Vianoce a oslavu narodenín. Hmotnosť národa bude najskôr rásť ďalej, rovnako ako daňové výnosy štátu.