Sedem ekonomických hriechov vo Venezuele

Väčšina obyvateľstva vo Venezuele sa prepadla do chudoby, ľudia trpia podvýživou, zdravotný systém je na hranici kolapsu. Priemysel v krajine postupne zaniká, vrátane rozpadu kľúčového ropného priemyslu. Ako sa ale krajina do tejto situácie dostala? Niekto by povedal „lebo socializmus“ a tým by to mohlo skončiť. Pozrime sa ale hlbšie, než len na ideologické heslo.

Začnime tým, že Venezuelu už podobné niečo zažila. Ropné šoky v 70. rokoch priviedli krajinu k veľkému bohatstvu. Ekonomická disciplína juhoamerických krajín nebola nikdy ich silnou stránkou. A vo Venezuele bola dekáda obdobie hodovania. Tá sa skončila v 80. rokoch spolu s poklesom cien ropy.

Keď v roku 1999 nastúpil Hugo Chávez, prvých pár rokov to vyzeralo na niečo, čo Venezuela už viac krát zažila. Charizmatický plukovník nasľuboval, čo mikrofón uniesol a keďže sa svetové ceny ropy práve odrážali z dna 17 dolárov za barel, mnohé sľuby aj plnil. Štedré sociálne programy vyzdvihli z chudoby milióny ľudí – miera chudoby klesla z 50% na 30%. Zlepšila sa dostupnosť zdravotníctva a zdalo sa, že ani ekonomika netrpí. Prvú dekádu bola inflácia v krajine nižšia, ako bol priemer za 80. roky. Devízové rezervy krajiny utešene rástli.

Venezuelčania Chaveza milovali a milovali ho aj mnohí západní intelektuáli, či hviezdy. Sean Penn, Naomi Klein, Michael Moore, Noam Chomsky, alebo aj ekonomický nobelista Joseph Stiglitz peli chválospevy na Huga Cháveza. Kto sa ale skutočne pozeral na jeho kroky v hospodárskej politike, tušil, že v krajine sa varí katastrofa.

Prečo má Nórsko (5 miliónov obyvateľov) vytvorený gigantický štátny investičný fond, do ktorého za 20 rokov nasporili 1000 miliárd dolárov príjmov z ropy (50 rozpočtov celého slovenského štátu)? Pretože keď peňazovody do ekonomiky necháte naplno pustené, skôr alebo neskôr sa vám začnú prelievať do inflácie. Vo Venzuele nikto nič nesporil. Na vrchole boomu mala krajina z ropy ročne 50-100 miliárd dolárov. To bol hriech prvý.

Spomínanú infláciu sa Chávezovi darilo krotiť len za cenu tvrdo regulovaných cien na zhruba 400 základných produktov. To bol hriech druhý. Regulované ceny vedú k nedostatkom, keďže neumožňujú dostatočne ziskovú výrobu a do výroby potom nevstupuje kapitál. Produktívna strana ekonomiky trpí. Nedostatok legálneho tovaru bol problémom vo Venezuele už za čias ropného boomu.

Dnes máme na Slovensku vďaka ekonomickému boomu obedy zadarmo, vlaky zadarmo, vymýšľa sa národný letecký dopravca, či loďky na Dunaji. Predstavte si tie sociálne balíčky, ak by vláda mala k dispozícii dvojnásobný rozpočet. Presne to sa stalo vo Venzuele. Míňalo sa veľa – a neefektívne. Gigantické železničné plány a ďalších 4000 projektov sa rozbehlo, ale ani po rokoch nedokončilo. Míňalo sa aj na kamarátov. Odhady hovoria, že až 40% exportovanej ropy bolo predaných pod cenu, či rovno darovaných spriazneným režimom v Južnej Amerike. Nakupovali sa stíhačky, či luxusné prezidentské lietadlo. Dotovala sa elektrina (prakticky zadarmo), či benzín. Na tieto dve dotácie išlo v istých momentoch dokonca viac, ako na zdravotníctvo a školstvo dokopy.

Obrovské zdroje sú obrovské pokušenie. Hriech tretí sa pretavil do hriechu štvrtého. V krajine sa rozbehla gigantická korupcia. Odhaduje sa, že na 95% štátnych zákaziek v krajine nie je žiadne verejné obstarávanie. Tendre sa automaticky považujú za „odmenu“. Veľkú moc získala armáda, ktorá má na starosti aj vymáhanie mnohých ekonomických regulácií (napríklad dozerajú na ceny v obchodoch).

Ako sa situácia s cenou ropy začala otáčať, začal výraznejšie pribúdať hriech piaty – tlačenie peňazí, ktoré malo nahradiť výpadky príjmov. Asi netreba príliš vysvetľovať, že v tomto momente sa pád začína urýchľovať. S rastúcou infláciou rástol aj tlak na kontrolu cien a s ním aj zlá situácia výrobcov a obchodníkov. Začal nastupovať hriech šiesty – znárodňovanie. Či už formálne, alebo neformálne. Teda také, keď síce majetkom oficiálne disponujete, ale nemáte reálne vlastnícke práva. Cementárne, oceliarne, veľké farmy, potravinárske spoločnosti, či prístavy postupne prechádzali pod kontrolu štátu, väčšinou armády, ktorá prevzala manažérske riadenie. Prakticky okamžite začala upadať výroba naprieč všetkými sektormi. Kapitálové vybavenie sa rozpadalo. Najviac to je cítiť v ropnom priemysle, ktorý dokáže vyprodukovať stále menej ropy, hoci zásoby sú obrovské.

Siedmym hriechom je odmietnutie reality. Snaha udržiavať absolútne nereálny výmenný kurz bolívaru, zahmlievanie či priam zrušenie štatistík (mnohé zdravotné štatistiky sa prestali sledovať už v roku 2010). Útoky na podnikateľov, či zahraničných investorov postupne z krajiny vyhnali aj tých najodvážnejších. Letecké spoločnosti nevedeli dostať peniaze z krajiny (vo výške 3,5 miliardy dolárov) a prestali do Venezuely lietať. Obrovská kriminalita dokonala s turizmom svoje.

Nie prepad cien ropy (problémy mali už pred ním), ani zahraničné sankcie (začali až v 2017 a týkajú sa len obchodu s USA, ktoré však stále venezuelskú ropu nakupujú) nespôsobili pád venezuelského sna. Bolo to týchto 7 hriechov. Chávez sa od svojich predchodcov odlišoval dvoma vecami – relatívne širokou spoločenskou podporou a šťastím, že začal vládnuť na cenovom dne ropného trhu, po ktorom nasledoval zhruba 9-násobný nárast cien. Bol to klasický juhoamerický el presidente, ale na steroidoch.

Osud Venezuely sa nám môže zdať vzdialený. Ale jednotlivé hriechy sú častou agendou politikov aj u nás, aj v západnom svete. Veď práve teraz slovenská vláda uvažuje nad reguláciou cien v obchodoch.

K téme Venezuela sme pripravili aj nový diel zo série vlogov Na Vŕšku. Môžete ho pravidelne sledovať na našom YouTube kanály, prípadne aj ako podcast na všetkých významnejších platformách.

A pre tých, čo tvrdia, že „vo Venezuele nebol socializmus!“ je obrázkový odkaz nižšie.

blogSME, 1.2.2019