Nie sme dokonalí, ale s hypotékami pomáhať vieme

Nemenovaná strana snáď prepáči parafrázu jej sloganu, ale naozaj ním trafili predvolebného ducha. S blížiacim sa dňom volieb sú všetci hotoví pomáhať, ako keď skaut zazrie starenku pri prechode.

Najskôr som podľa frekvencie tematických bilboardov predpokladal, že hlavnou pomáhacou témou kampane budú ceny potravín. No v ostatnom čase túto tému doslova prevalcovala téma hypoték. Keď o nenažraných bankách vykrikoval Smer, či Hlas, bral som to ako súčasť folklóru. No keď v jeden deň predstavili svoje pomáhacie zámery Progresívci aj Saska, zomrel vo mňe jeden malý ekonóm.

Riešenie normálnosti

Keď minulé leto vystrelili ceny plynu na 15-násobok dlhodobého priemeru, dala sa panika politikov pochopiť. V prípade hypoték ju chápem menej. Je pravda, že úrokové sadzby na nových hypotékach narástli veľmi prudko, najrýchlejšie od začatia zverejňovania dát v roku 2004. No súčasný priemerný úrok 4 % nie je plyn za 300 eur. Priemerná RPMN (ročná priemerná miera nákladov) je za obdobie január 2004 - jún 2023 na hodnote 3,3 %, za samotný jún 2023 to je 4,04 %, teda mierne nad historický priemer. V období 2004 – 2008 bol priemer hypoték 6,69 %. Až éra kvantitatívneho uvoľňovania po páde Lehman Brothers viedla k rozsiahlemu pádu úrokových sadzieb.

To, že príde k rastu úrokových sadzieb, bolo zjavné minimálne dva roky. A nemalá časť dlžníkov sa na to systematicky pripravila. Kým ešte v septembri 2021 tvorili refinančné úvery 25 % uzavretých zmlúv, vo februári 2022 to bolo až 60 %. Okrem toho bolo a je poskytnutie hypotéky podmienené sériou limitov a testov príjmu žiadateľa, okrem iného testom schopnosti splácať aj pri náraste sadzieb o 2 %.

Ani v prípade problémov so splácaním nebudú banky kosiť dlžníkov na kopu ako Arnold záporákov. Zlyhaný úver je totiž veľkým problémom aj pre banku. Musí k nemu vytvoriť opravné položky, zhorší jej status v očiach regulátora a znamená drahý a zložitý proces deložovania dlžníka a odpredaja nehnuteľnosti. Každá štandardná banka hľadá s dlžníkom cesty, ako sa tomuto vyhnúť.

Pri diskusii o úrokoch naviac absentuje poznanie, že sa bavíme o nominálnych úrokoch. Reálne úroky – teda nominálne úroky očistené o infláciu – sú na Slovensku aktuálne stále hlboko záporné, zhruba -6 %. Pri splátkach úverov je praktickejšie baviť sa nie o inflácii, ale o nominálnom raste miezd. Ten je síce menší ako inflácia, no i tak mzdy aktuálne rastú medziročne o 9,5 %. Na konkrétnych číslach to znamená, že v roku 2018 ste hypotéku splácali s priemernou mzdou 1013 eur, v roku 2022 ste tie isté splátky splácali už s priemernou mzdou 1295 eur a tento rok to bude o ďalších cca 100 – 130 eur viac. Ešte inak povedané, drvivá väčšina hypotekárnych dlžníkov v ostatných rokoch zo svojich hypoték pomerne rýchlo „vyrastala“. Podľa vyjadrení zástupcov NBS pritom priemerný nárast splátky existujúcich hypoték bude v najbližších rokoch okolo 100 eur mesačne.

Netvrdím, že neexistujú prípady dlžníkov, ktorým náhly skok hypotekárnej splátky v živote poriadne zavarí. Tak, ako existujú ľudia, ktorým zavarí skok cien energií, potravín, alebo strata zamestnania. No politické haló okolo rastu splátok hypoték je kompletne vykoľajené.

Pomáhanie niečo stojí

Verejné financie sú v katastrofálnom stave, takže návrh na priamu podporu dlžníkov pomocou nejakej novej dávky som zatiaľ od politikov nezachytil. Všetky návrhy sa točia okolo regulácie úrokových sadzieb, fixácie či kontrolovaného rastu splátok, splátkových prázdnin, či dokonca moratória na zosplatnenie neplatených úverov.

Pre voliča to vyzerá takmer idylicky. Nikoho to vlastne nič nebude stáť! Dobre, niektorí politici čestne pioniersky priznajú, že banky to asi niečo stáť bude. No hneď pripomenú „obrovské nadzisky“ bánk a že vlastne by sa mali o ne „solidárne podeliť“. Jánošíkovský národ také niečo rád počúva. Banky tu, podobne ako napríklad obchodníci, moc kamarátov veru nemajú. Že so ziskom to o rok či dva kvôli útlmu na trhu môže vyzerať úplne inak, nemajú komu povedať.

Ale ako hovorí staré ekonomické porekadlo, odklad splátok zadarmo neexistuje. Takýto zásah do vzťahu medzi bankami a klientami bude mať viacero negatívnych efektov. Zníži atraktivitu slovenského finančného systému pre investície, zvýši mieru rizika v systéme, ovplyvní štruktúru ponuky úverov, zníži dostupnosť úverov (najmä) pre nízkopríjmových klientov, zvýši ceny iných bankových služieb, či zníži dopyt po štátnych dlhopisoch.

Za svoj život som videl veľa zlých politických nápadov a tento nepatrí medzi tie najhoršie. Konkrétne opatrenia by museli byť neuveriteľne hlúpe, aby ohrozili celý bankový systém a ekonomiku. To sa snáď nestane. Vyššie spomínané efekty budeme my ekonómovia hľadať v štatistikách, no laická verejnosť ich nezachytí. Banky si povzdychnú a potiahnu karavánu ďalej.

Čo ma preto mrzí viac je, že už žiadna väčšia strana si nedokáže sedieť na rukách. Každá strana vysiela voličom signál „nenesiete žiadnu zodpovednosť za svoje kroky, čokoľvek vás trápi, vyriešime pre vás – na úkor niekoho iného. Veď stačí zakázať, prikázať, nakázať a všetky problémy sa vyriešia“. Keď sa z tohto modus operandi stane štandard, ako napríklad v Maďarsku, vtedy to už pocítime oveľa intenzívnejšie.

SME, 16.8.2023