Má zdravotné pripoistenie na Slovensku budúcnosť?

Diskusia o slovenskom zdravotníctve je paralyzovaná témou zisku zdravotných poisťovní. Častý argument politikov znie „zisk by mal byť dosahovaný z pripoistenia“, či dokonca „chceme umožniť pripoistenie“. No pozornému čitateľovi možno ihneď napadlo: keď to všetci chcú, prečo dosiaľ komerčné zdravotné pripoistenie nevzniklo?

Priestor dnes (ne)existuje

Krátka odpoveď na otázku, prečo dnes nemáme na slovenskom trhu relevantný produkt zdravotného pripoistenia je – chýbajúci nárok pacienta. Ak nemám jasne zadefinované, čo, kde a kedy môžem dostať z verejného zdravotného poistenia, je ťažké k tomu spraviť komerčnú nadstavbu. Služby ako objednávanie či zaistenie skoršieho termínu sú v súčasnom systéme ťažko vytvoriteľné ako nadštandard.

Dlhá odpoveď je zložitejšia. Aj súčasná legislatíva do nejakej miery poskytuje priestor na pripoistenie a nie, nie je to len otázka zubárov. Zopár príkladov:

• Lieky. Každý, ktorý je registrovaný (schválený na použitie), ale nie kategorizovaný (preplácaný), môže byť súčasťou pripoistenia.
• Preventívne prehliadky. Zákon pomerne jasne definuje ich bezplatný rozsah, čokoľvek naviac je pripoistiteľné.
• Nepovinné očkovanie, diagnostika a iné nehradené výkony. Napríklad služby alternatívnej medicíny ako akupunktúra sú častou súčasťou pripoistenia aj v zahraničí.
• Neindikovaná domáca starostlivosť, ktorá sa dnes poskytuje za priamu úhradu.
• Konzultácie prostredníctvom telemedicíny.

Je tu však mnoho ale. Prvým je otázka dopytu. Náš prieskum z minulého roka ukázal, že zhruba štvrtina dospelých Slovákov by bola ochotná platiť dodatočné mesačné platby za nadštandard v zdravotníctve. Odhadom by to znamenalo trh zhruba vo veľkosti 400 miliónov eur ročne. No najväčší záujem by pravdepodobne bol o služby, ktoré sú v súčasnosti problematické (objednávanie, termíny) a menej o tie, ktoré možné sú (očkovanie).

Ďalším problémom sú hmlisté legislatívne hranice. Napríklad poplatky u lekára, ktoré majú síce jasnú zákonnú podobu, prax je ale podstatne divokejšia. Tretím problémom je neistota. Nejde len o nekonečné diskusie o zisku, či dokonca zoštátnení súkromných poisťovní, ale aj o drobnejšie detaily. Časté zmeny legislatívy (napríklad doplatky pri liekoch, doplnkové ordinačné hodiny) by si vyžadovali neustálu redefiníciu produktu.

Kľúčovým problémom sú ale očakávania verejnosti. Ak niekto čaká, že s pripoistením by prišiel dramatický impulz na vyriešenie súčasných problémov v zdravotníctve, tak je bohužiaľ ďaleko od pravdy. 

Poistenie – alebo klubové členstvo

Hovoriť o „poistení“ v zdravotníctve je trocha zavádzajúce. Poistenie je nástroj na manažment náhodného rizika, nie nástroj na platenie bežnej spotreby. Máme poistenie proti požiaru, no nemáme poistenie proti hladu. Prvé je totiž náhodná a relatívne zriedkavá udalosť, druhé je každodenná istota. Len malá časť situácií v zdravotníctve patrí do prvej skupiny udalostí. A na tie už poistné nástroje dávno existujú. Volajú sa poistenie kritických chorôb, úrazu, prípadne poistenie rakoviny. Akurát plnenie nie je v službách, ale finančné.

Preto dáva skôr zmysel hovoriť o „klubovom členstve“, alebo „predplatnom“ nadštandardu. Pointa je v tom, že ani pripoistenie („predplatné“) nijak nezmení základnú matematiku. Za 100 eur ročne za PZP automobilu si môžem kúpiť „ochranu“ pred zodpovednosťou za miliónové škody. No ak si chcem “kúpiť“ prístup k najnovším liekom, súkromným klinikám, okamžitému vyšetreniu doktorom vo Švajčiarsku a jacuzzi v nemocničnej izbe, tak neexistuje biznis model, ktorý by toto dokázal ponúknuť za platbu pár eur mesačne.

Má to zmysel?

Udržať dostupnosť zdravotníctva v starnúcom svete dokážu len dva faktory. Prvým je škálovanie, teda schopnosť vyrobiť s rovnakým množstvom vstupov (najmä zdravotníkov) viac služieb pre viac pacientov. Druhým je manažment dopytu pacientov po službách vytvorením jasných hraníc toho, čo, kde, kedy a v akej kvalite môžu poistenci z verejného systému čerpať - a čo verejný systém dokáže udržateľne financovať.

Pri oboch faktoroch vie pripoistenie zohrať významnú úlohu. Dáva pacientom možnosť napĺňať dodatočné potreby aj mimo verejný systém, zvyšuje tok kapitálu do sektora a vytvára motivácie k efektívnejšiemu správaniu.

Otázka však neznie, či pripoisteniu (resp. „predplatnému“) otvoriť dvere, alebo nie. S tým, ako sa bude dostupnosť zdravotnej starostlivosti vo verejnom systéme zhoršovať, bude rásť dopyt po komerčných službách a trh naň bude odpovedať platenými službami.

Otázka preto je, či takýto systém vyrastie úplne paralelne voči verejnému systému a vytvoria sa tak dve rôzne zdravotníctva pre dve skupiny ľudí. Alebo sa vládam podarí nájsť cestu ako oba systémy skĺbiť a otvoriť ich výhody pre čo najširšiu skupinu ľudí. Bude si to však vyžadovať zásadnú zmenu politického myslenia.

SME, 20.7.2023