V polovici 19. storočia dostala ekonómia pomenovanie „ponurá veda“ (dismal science). Medzi ekonómami sa dodnes traduje, že to bolo kvôli jej pesimistickým predpovediam. Jedným z prvých ekonomických poznatkov, s ktorým prišli, bol totiž zákon klesajúcich výnosov. Ten hovorí, že pri akejkoľvek činnosti skôr či neskôr narazíte na moment, kedy začnete získavať menej a menej výstupov na jeden dodatočný vstup. Napríklad pri poľnohospodárstve sa dostanete do bodu, kedy dodatočná snaha pri obhospodarovaní pôdy (rýľovanie, hnojenie, pletie) prináša stále menšie dodatočné výnosy (množstvo úrody).
Ako prvý začal o tomto zákone písať v 19. storočí Thomas Malthus, ktorý si všimol, že vo Veľkej Británii produkcia v poľnohospodárstve a počet obyvateľov nerastú rovnakým tempom. Objem produkcie rastie lineárne a ľudí pribúda exponenciálne. To znamená, že zatiaľ čo pri potravinách sa prírastky pripočítavajú (napríklad 1, 2, 3, 4, 5), v prípade populácie sa prírastky násobia (napríklad 1, 2, 4, 8, 16). A to do budúcnosti neveští nič dobré. Konkrétne veštil, že Veľkú Britániu čaká chudoba, hladomory a sociálne otrasy.
Malthusove empirické pozorovania prepísal do reči ekonomických zákonov jeho súčasník David Ricardo. Formalizoval zákon klesajúcich výnosov a ukázal, že s rastúcim dopytom po potravinách budú musieť ľudia začať obhospodarovať aj menej úrodnú pôdu, čo povedie ku klesajúcim hraničným výnosom. Zdvojnásobenie pôdy a práce povedie k menej ako dvojnásobnému nárastu úrody.
Tieto predpovede a závery urobili z ekonómie „ponurú vedu“. A toto je bod v ktorom sa začína naše intelektuálne dobrodružstvo. Je to dobrodružstvo preto, lebo sa stali dve ťažko vysvetliteľné veci.
Po prvé, k žiadnemu hladomoru neprišlo ani sa nám neminula všetka pôda, naopak, počet obyvateľov ďalej rástol a dnes žije vo Veľkej Británii skoro 70 miliónov ľudí. A títo ľudia výrazne častejšie umierajú na choroby spojené s nadmerným jedením a obezitou než od hladu. Malthus ani Ricardo tak nemali pravdu.
Po druhé, Malthusova a Ricardova teória klesajúcich výnosov je dnes súčasťou každej dobrej ekonomickej učebnice. Vieme, že je pravdivá. A to v rôznych oblastiach od poľnohospodárstva a podnikového hospodárstva cez fungovanie štátu alebo prírody až po náš každodenný život – napríklad pri upratovaní. Tento poznatok sa cez slovné spojenie „nízko visiace ovocie“ dostal dokonca aj do povedomia bežnej populácie. Malthus aj Ricardo tak mali pravdu.
Nemali aj mali pravdu. Ako je to možné? Vysvetlenie tejto schizofrénie je jedno z intelektuálnych dobrodružstiev tejto učebnice. A keď sa nad tým zamyslíte, tento rozpor je prítomný v ekonómii na viacerých miestach. Ekonómovia napríklad zvyknú hovoriť, že neexistuje niečo ako obed zadarmo. Ale pritom sme si už zvykli, že naša životná úroveň rastie každý rok. Ak však všetci máme stále viac bez toho, aby niekomu ubúdalo, alebo by sme museli viac pracovať, tak to spĺňa definíciu obedu zadarmo. Tak existuje alebo neexistuje?
A na záver tejto časti vám dlžím ešte jedno upresnenie. Filozof Thomas Carlyle, ktorý v polovici 19. storočia ako prvý označil ekonómiu za ponurú vedu, tak nespravil v reakcii na teórie Malthusa a Ricarda, ako sa dnes zvykne mylne hovoriť. Spravil tak v reakcii na skutočnosť, že ekonómovia nedokázali nájsť žiadne ospravedlnenie pre existenciu otroctva.
Carlyle vo svojej eseji s názvom „Occasional Discourse on the Negro Question“ (Príležitostná rozprava o černošskej otázke) argumentoval v prospech znovuzavedenia otroctva s cieľom zvýšenia produktivity práce v kolóniách. Ale boli to práve vtedajší ekonómovia, ktorí prišli s tvrdením, že všetci ľudia majú rovnaké právo na slobodu a hlavnou povinnosťou vlády je nechať ich na pokoji – Laissez-faire et laissez-passer, le monde va de lui même! (Nechajte ich tak, nechajte svet bežať, funguje aj sám od seba!). A to platilo aj pre otrokov. Preto Carlyle označil ekonómiu za ponurú vedu. To je niečo, čím by sa mohli ekonómovia viac chváliť, nie?
