Možno sami jej aktéri nečakali, že „nevinná“ kauzička v hodnote sotva pár miliónov eur nakoniec spraví taký vietor. Ale stalo sa.
Väčšinu ľudí rozhorčila aplikovaná miera drzosti. Priznám sa, že mňa nie. Ja som dostatočne rozhorčený už tým faktom, že európske peniaze je možné legálne používať na výstavbu penziónov.
Ekonomická teória hlavného prúdu hovorí, že štát investuje v prípadoch, keď trh zlyháva – napríklad pri zabezpečovaní verejných statkov, riešení externalít, nedokonalej konkurencie alebo asymetrických informácií.
Verejné investície môžu mať okrem toho za cieľ redistribúciou zdrojov ovplyvniť rozdelenie bohatstva či anticyklickým načasovaním ovplyvňovať hospodársky cyklus.
Vedel by som sa o týchto dôvodoch hádať dlho a výdatne argumentmi teórie verejnej voľby či rakúskej ekonomickej školy. Ale dajme to v tomto komentári bokom. Pretože súkromný penzión slúžiaci na komerčné ubytovanie turistov v európskom štáte z tohto zoznamu nespĺňa vôbec nič.
Poskytovanie ubytovania nie je high-tech výroba čipov ani neabsorbujú uhlík, nezlepšujú postavenie marginalizovaných skupín, nemajú duálnu funkciu v obrane.
Je to úplne štandardné podnikanie, vyžadujúce si nejaký vstupný kapitálik v podobe budovy, či aspoň zariadenia a najmä tvrdú podnikateľskú prácu.
Konkurencia je vysoká, veď na Slovensku je viac ako 5000 oficiálnych ubytovacích zariadení. Príchod platforiem na čele s Airbnb a jej lokálnymi súrodencami otvoril dvere k podnikaniu každému, kto zdedil chalupu po babke či aspoň má uvoľnenú detskú izbu.
Poskytovať verejné zdroje v takomto prostredí je fackou všetkým poctivým podnikateľom. Predstavte si, ako sa cíti majiteľ penziónu, ktorý si ho roky sám vypipláva, keď mu o ulicu vedľa príde konkurent, ktorému takmer celú stavbu zaplatil aj on zo svojich daní.
Dovolím si dokonca kacírsku myšlienku, že súkromný dom z eurofondov je výsmechom daňovníkom, ale podstatne menej naruší podnikateľské prostredie než legálne financovaný penzión.
Toto nie je výčitka ani tak voči Slovensku, ale voči Európskej únii. A netýka sa zďaleka len ubytovania. Plačeme, ako strácame konkurenciu voči USA a Ázii. Lenže našich podnikateľov učíme nasávať verejné zdroje od kolísky (startup) až po hrob (záchrana krachujúcich).
Podnikateľ, ktorý svoje úsilie smeruje na splnenie dotačnej výzvy číslo 127 a následnému vypisovaniu pravidelných reportov namiesto prinášania hodnoty zákazníkom, už nie je podnikateľ, ale úradník. A na úradníkoch sa podnikateľské prostredie postaviť nedá.
Preto ak sa dnes vedie v EÚ debata o nových zdrojoch spoločného rozpočtu, tak odpoveď sa musí hľadať v presmerovaní tých existujúcich a nie vo vymýšľaní nových paneurópskych daní.
