INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

Ak náhodou žijete v Spojených štátoch, pravdepodobne sa aj zapájate do nejakej formy recyklácie. Oddeľujete papier od plastu, skla a kovu. Vyplachujete flaše a plechovky, a možno aj dávate zvyšky potravín do kontajnera určeného pre kompostárne. Ako tak všetko pekne triedite do tých správnych kontajnerov, predpokladáte aj, že recykláciou pomáhate svojej komunite a ochrane životného prostredia. Ale je to naozaj tak? Nestrácate v skutočnosti len čas?

Ovocie, ktoré viselo nízko, je preč a teraz „ekonomika ilúzie“ bledne

Tyler Cowen spôsobil značný rozruch svojou knihou Veľká stagnácia.  Pri riadnom posúdení jeho práce je dôležité uviesť explicitne, čo jeho argumantácia znamená. Mediánový reálny príjem stagnuje už od roku 1980 a dôvodom je, že aj rýchlosť technologického pokroku sa spomalila. Navyše, technologické pokroky, ku ktorým došlo s takou rýchlosťou v nedávnej histórii, zlepšili blahobyt spôsobom, ktorý sa nemeria ľahko v štatistike reálnych príjmov.

Od januára 2015 platí v Nemecku minimálna hodinová mzda 8,50 eur. Plošná mzdová podlaha, ktorá bola po dlhých rokovaniach s výnimkami prijatá aj pravicovou časťou vlády, je aj takmer po roku od zavedenia, stále diskutovanou témou v krajine. Ako sa ekonomika vysporiadala s touto zmenou a aký vplyv má prílev migrantov na ďalšie politické rozhodnutia v tejto oblasti? 

„Motívy strachu a chamtivosti sú to, čo trh vynáša do popredia“ tvrdí G.A. Cohen v knihe WhyNotSocialism? „Ostatní účastníci trhu sú prevažne videní ako potenciálne zdroje obohatenia sa a zároveň ako možné nebezpečie pre úspech danej osoby.“

Cohen si ďalej všíma, že tieto „otrasné spôsoby videnia ostatných ľudí“ sú „výsledkom stáročí kapitalistickej civilizácie.“

Och, keby sme len mali iný ekonomický systém, kde by sa ľudia navzájom vnímali ako bratia a sestry, zjednotení v spoločnom úsilí, radšej ako konkurenti snažiaci sa odtrhnúť si čo najväčší kus ekonomického koláča.

Implicitne založená na Marxovej teórii, že sily a vzťahy výroby predurčujú idey a spôsoby správania sa ľudí,  si táto kritika predstavuje, že konkurencia je nevyhnutným znakom ľudských vzťahov vyvolaných kapitalizmom.

Ekonomická aktivita vs. ekonomický rast

Dokonca aj ten najchytrejší ekonóm môže urobiť jednoduchú chybu. Dve nedávno vydané knihy Násilie a Sociálne Obstarávanie od Douglasa Northa, Johna Wallisa a Barryho Weingasta a Prečo národy zlyhávajú od Darona Acemoglua trpia nepochopením konceptu o ekonomickom raste. Obe knihy hovoria o vysokej miere ekonomického rastu v Sovietskej ekonomike v polovici 20. storočia. Aj keď autori berú správne na vedomie, že takýto rast nebol udržatelný, napriek tomu predpokladajú, že agregátne merania, na ktoré sa spoliehajú ako na dôkaz rastu, ako je aj HDP, sa skutočne aj odrazili v zlepšení  životov sovietskych občanov.  Nie je ale úplne jasné, či tieto merania sú dobrými indikátormi skutočného ekonomického rastu.

Toto nepochopenie ekonomického rastu má dve formy. Jednou z nich je predpoklad, že tradičné merania, ktoré používame na sledovanie ekonomickej aktivity tiež popisujú hospodársky rast, a tou druhou je nesprávna výroba materiálnych vecí pre dosiahnutie takéhoto rastu.

Hovorí, že s poslednou krízou sa nič nezmenilo a finančný sektor pokračuje ako pred tým. V novej knihe Zlé peniaze ponúka vlastnú interpretáciu finančnej a dlhovej krízy. Ekonomický analytik, Juraj Karpiš.

Tvoja kniha Zlé peniaze chce byť interpretáciou finančnej a dlhovej krízy. Pri jej čítaní som často myslel na inú knihu, ktorá si kládla podobný cieľ. Volala sa Ako zlyhávajú trhy a napísal ju americký novinár John Cassidy. On interpretuje krízu ako zlyhanie prehnanej viery vo všemocnosť kapitalizmu a slobodných trhov. Ty to vidíš opačne?

Každý má ten svoj obľúbený príbeh a vychádza zo svojho prednastavenia. A to ideové prednastavenie majú aj ekonómovia, ktorí sa tvária, že nie. No ak vo finančnom sektore vládne voľný trh, tak to asi potom nevieme čo znamená voľný trh. Lebo finančný sektor je vysoko regulovanou časťou ekonomiky, ktorú riadi centrálna banka. Tá plošne stanovuje cenu úverov. Finančný sektor je výsek ekonomiky, kde kvôli regulácii existujú veľmi vysoké náklady pre vstup do odvetvia. Neexistuje v ňom voľnosť, no na druhej strane ani zodpovednosť, typická pre iné sektory.

Na Slovensku sa stal v roku 2012 zázrak. Ľavicovo orientovaná vláda prijala reformu dôchodkového systému, ktorej návrh vznikol ešte za pravicovej vlády. Opatrenia v tomto návrhu výrazne znižujú dieru v dôchodkovom systéme. Ten je v strate už dnes, a to sa starnutie obyvateľstva ešte len začína.

Ak by sa s dôchodkovým systémom nič nerobilo, o pár desiatok rokov by vykazoval ročne miliardové deficity, takto sa budú straty počítať „len“ v stovkách miliónov eur. Pravdou je, že vláda tieto parametrické zmeny prijala tak, aby ju „politicky“ neboleli, a prísne opatrenia odložila na neskôr. Napríklad vek odchodu do dôchodku sa začne predlžovať až od povolebného roku 2017.

Štát je zlo, ale nevyhnutné. Toto je v najväčšej možnej miere zostručnený záver práce politických ekonómov, ktorí si uvedomujú výhody dobrovoľnej výmeny tovarov a služieb medzi slobodnými ľuďmi; ale zároveň si všimli, že existujú situácie, kedy táto logika neplatí. Sem patria napr. aj verejné statky. Pri týchto statkoch je ekonomicky nákladné alebo technicky nemožné (za momentálnych podmienok) vylúčiť neplatičov zo spotreby. A to je problém. Súkromné firmy nedokážu zachytiť spotrebiteľovu ochotu platiť za verejné statky a následne poskytovať tieto statky so ziskom. Čierni pasažieri im prekazia ich podnikateľské plány. Predpokladať opak by znamenalo predpokladať svet plný super-altruistických jednotlivcov, ktorým by ležal na srdci osud celej spoločnosti a prispeli by, aj keď nemusia. Inak povedané by považovali za rovnako dobré možnosti, ak by dostali milión eur, alebo by milión ľudí, ktorých ani nemusia poznať, dostalo po jednom eure. Takéto predpoklady ekonómovia často odmietajú a preto siahajú po inom riešení – po nevyhnutnom zle v podobe štátnej intervencie.

Juraj Karpiš, jeden z nejvlivnějších slovenských hospodářsko-politických analytiků, vydává knihu Zlé peniaze. Ve své podstatě se jedná o nevšední a jedinečné pojednání o ekonomii a politice, které má - kvůli svému reportážnímu stylu - povahu politického thrilleru. Kniha vychází na začátku listopadu a já měl to potěšení k ní napsat předmluvu. Tady je.

Pozorovatelé hospodářské politiky, věhlasní policy-makeři, politici, ale i mnozí nositelé Nobelovy ceny za ekonomii za poslední desetiletí často prodělali zajímavý obrat. Nejprve hlásali, že hospodářské krize jsou artefaktem minulosti a že nás čeká nepřetržitý hospodářský růst doprovázený trvalým růstem cen nemovitostí i akciových trhů. Omyl. Pak finanční krize udeřila. Lidé, kteří už jednou prokázali svou neschopnost porozumět klíčovým ekonomickým souvislostem a signály ukazující na příchod velkého ekonomického propadu neidentifikovali, byli hlasitě slyšet znovu.

Sociálny balíček je kompletný, premiér Fico môže odškrtnúť aj zníženú DPH na potraviny. Urobil to šikovne, získal veľa mediálnej a voličskej muziky za málo peňazí. Ministerstvo financií rozpočtuje výpadok DPH na zhruba 80 mil. eur. Výnos z DPH tak štátu klesne o symbolických 1,5 percenta. Keď pracujete s rozpočtom, v ktorom medziročne majú daňovo-odvodové príjmy narásť o 701 miliónov eur, a vďaka cenovej deflácii nemusíte zvyšovať sociálne dávky, a len symbolicky dôchodky, tak si takúto „stratu“ v prospech voliča s nízkym príjmom môžete ľahko dovoliť.