Štát nevyužil predkupné právo na podiel vo Východoslovenskej energetike. Hoci v médiách sa zjavili kritické komentáre – najmä od politikov minulej vlády, ktorým štátne podniky vždy veľmi chutili, musíme konštatovať – výborne! Zinkasované „držhubné“ vo výške 35 miliónov eur je potom už len čerešničkou.

Malý, ale mrštný a odolný. Myslíte si, že už je na lopatkách a on sa opäť bleskovo pozviecha a boxuje ďalej – biznis s gastrolístkami. Návrhy na zdobrovoľnenie ich poskytovania sa motajú parlamentom už minimálne dekádu, ale v tej kľúčovej chvíli sa ďalej nedostanú. Napríklad, keď sa koaličnému poslancovi od zodpovednosti roztrasú ruky tak, že nevie trafiť hlasovaciu kartu do zariadenia. Nemajú ani veľkú podporu u voličov, no darí sa im získavať niekedy až prekvapivých spojencov, ako napríklad obory.

Ťažko nájdete analytika, ktorý by pochválil novú vládu za starý typ sociálneho balíčka. Rozdávať všetkým, keď nie je z čoho, je ako pri topení sa vyťahovať za vlastné vlasy. Snaha sa môže ceniť, ale bude márna.

Ministerstvo školstva plánuje použiť peniaze z Fondu obnovy aj na financovanie „masívnej“ výstavby nových škôlok a škôl, prípadne ich obnovy. Na Slovensku je rozšírené povedomie o nedostatku miest pre malé deti. Toto povedomie má v štatistickom vyjadrení hodnotu okolo 12 tis. miest, po ktorých je dopyt zo strany rodičov, ale ponuka škôlok je nedostatočná. Dočasne. Už sú totižto rozbehnuté projekty z eurofondov vo výške 90 mil. eur, z ktorých sa má vybudovať kapacita pre 11 tisíc detí. A existuje potenciál pre ďalších 5 tisíc.

Keď začiatkom marca prichádzala prvá (stále jediná?) vlna pandémie, v nejednom rozhovore s virológmi či epidemiológmi zaznela výčitka smerom ku globalizácii. Vraj dnes sa ľudia veľmi premiestňujú a potom sa premiestňujú aj vírusy.

Nebezpečný mix neznalosti so silným sebavedomím nás môže v budúcnosti vyjsť draho.

Preskočili sme do leta, ak teda v postcovidovom období niečo ako leto vo význame širšieho čerpania oddychu existuje. Nielen doháňanie zameškaného, ale aj množiace sa kauzy, ako napr. akademická minulosť našich vrcholových politických predstaviteľov (samého ma zaujíma, ako sa na tieto riadky budem pozerať s odstupom povedzme piatich rokov), sú prísľubom výživných letných mesiacov.

Takto by sa dala nazvať atmosféra v súvislosti so summitom, na ktorom sa rozhodlo o rozdelení zdrojov z minulých, súčasných, aj budúcich eurofondov. Bude na nemocnice, cesty, aj vodíkové vlaky. Sme uprostred rozsiahlej ekonomickej krízy a zároveň máme zrazu zdroje na všetko, na čo sme ich nemali počas ekonomického boomu. Nezdá sa vám to podozrivé?

Je tu však jedno veľké ale: v roku 2014 bolo oproti dnešku niekoľko výrazných rozdielov. Volebný cyklus sa prehupol do druhej polovice, začala klesať nezamestnanosť a obnovil sa dopyt zo zahraničia po našich produktoch.

Každý na Slovensku, kto vie napočítať do 580, vie, že minimálna mzda tu posledné roky rástla extrémne rýchlo. Existujú však ľudia, ktorí to zvyknú zľahčovať. Tvrdia, že aj keď minimálna mzda vzrástla dva krát rýchlejšie ako priemerná a štyri krát rýchlejšie ako produktivita práce, tak to je skresľujúci pohľad. Vraj sme mali na Slovensku nízku minimálnu mzdu a len dobiehame ostatné krajiny. Jej rýchly rast tak nie je nič zvláštne a ešte máme priestor na ďalšie zvyšovanie. Napríklad odborári stále snívajú o budúcoročnej minimálnej mzde 656 eur.