INSTITUTE OF ECONOMIC AND SOCIAL STUDIES

V obci Marnardal na juhu Nórska plánuje skupina ľudí založiť prvé súkromné mesto na rozlohe 150 hektárov. Plán je pred predať minimálne prvých 25 hektárov, čo má priniesť dostatočné zdroje na odkúpenie celého pozemku a začiatok budovania potrebnej infraštruktúry. Minimálna veľkosť jednej parcely je 0,1 hektára (1000 m2) a predáva sa za 4,300,- USD. 

Zdieľaná ekonomika, tak ako sme o nej písali na iných miestach, sa niektorým ekonómom nepozdávala. Nepáčilo sa im, že zdieľaná ekonomika nie je dosť zdieľaná. V zmysle, že v zdieľaní sa objavuje prostriedok výmeny - peniaze a pre niektorých sa z toho stal spôsob, ako si pravidelne privyrábať. Dobre to vidieť napr. v prípade Uberu, kedy ľudia jednoducho nezdieľajú svoje auto na ceste z bodu A do bodu B, ale idú z bodu A do bodu B „len“ s úmyslom odviesť niekoho iného – a zarobiť na tom. Títo ekonómovia prišli s označením „access economy“, aby tieto služby rozlíšili od tej skutočnej zdieľanej ekonomiky.

Už sme písali o tom, ako by ste sa mali zachovať, ak chcete pomôcť chudobným krajinám so sweatschopmi: nakupovať výrobky v nich vyrobené a určite nezakazovať ľuďom v nich pracovať. Týmto návodom sa samozrejme neriadia ľudia, ktorí skôr ako analyticky pristupujú k problému inštinktívne a/alebo skôr ako o skutočné zlepšenie situácie chudobných im ide o signalizovanie svojho morálneho postoja.

Podľa čerstvého ekonomického nobelistu musíme najskôr vedieť, čo je to chudoba, aby sme s ňou mohli niečo robiť.

Keď už začal odznievať Piketty, prišla nobelovka pre Angusa Deatona. Téma nerovnosti a chudoby je pevne uchytená v spoločenskom diškurze.  Kým tá prvá je kontroverzná  v mnohých ohľadoch (najmä z pohľadu dynamiky nerovnosti), v druhej je kontroverznosť   iba metodologická.

Ľudia sú spoločenské tvory. Do žitia v spoločnosti a spolupráce ich však netlačia len ich evolúciou vytvarované psychologické adaptácie; ale aj prosperita, ktorá zo života v spoločnosti plynie. Aby však ľudia mohli vytvoriť spoločenstvá a v rámci nich pokojne žiť, produkovať a obchodovať, musí byť splnených niekoľko podmienok. V týchto spoločenstvách musia byť prítomné určité pravidlá správneho správania sa, ktoré formujú interakcie medzi ľuďmi; musia existovať určité spôsoby vynucovania týchto pravidiel a mechanizmy ako rozhodnúť spory, keď nie je jasné kto a či porušil tieto pravidlá. 

Nedávno ma na Pražskom letisku vyzdvihol tenisový trenér používajúci Uber. Pršalo. Keď prší, vravel mi vodič-trenér, musí rušiť hodiny tenisu a prichádza o (resp. nezarába) peniaze. Zároveň ale keď prší, je viac dopytu po taxíkoch, takže nasadne do svojho auta a rozváža ľudí po meste, aby si vynahradil stratený príjem.

Samotná existencia regulácie v legislatíve ešte automaticky neznamená jej ekonomickú alebo spoločenskú opodstatnenosť, či dokonca prospešnosť. Opak je v niektorých prípadoch pravdou.

Adeptom na jeden z najnepochopenejších konceptov v ekonómii je určite zisk. Bežný človek vidí za ziskom niečo ako jednoduchý transfer bohatstva od jednej časti obyvateľov (najčastejšie od chudobnejšej väčšiny, zákazníkov a zamestnancov) k inej časti obyvateľov (najčastejšie k bohatšej menšine, podnikateľom). Smutné je, že existujú dokonca aj ekonómovia, ktorí vidia zisk ako nejakú „temnejšiu stránku“ alebo vzdelaní poloblázni, ktorí vidia za všetkým zlým zisk. Vo všetkých prípadoch však ide o jedno veľké nedorozumenie. Zisk nie je žiadnym transferom, prerozdelením bohatstva ani ničím „temnejším“. Zisk plní v ekonomike dve dôležité úlohy. Jednú informačnú a druhú motivačnú. Jedna dôležitejšia ako druhá.