Argentínsky exot, alebo budúca legenda

Je ľahké uveriť slovám, ktoré chceme počuť. To je základ stratégie väčšiny politických marketérov. Politika sa nedá robiť bez túžby rozhodovať o živote druhých a takáto túžba vie kaziť charaktery. Nového argentínskeho prezidenta Javiera Mileiho preto beriem s rezervou. Excentrický ekonóm, ktorý pred voľbami s motorovou pílou všetkým ukazoval, ako poseká prerastený argentínsky štát, však po zvolení vletel do praktickej politiky ako víchor.

Začiatkom februára je v argentínskom kongrese jeho balík vyše 600 reformných zmien. Dobre, v skutočnosti je už len polovičný, keďže opozícia má značnú prevahu a z balíka mu postupne odkrajuje. Argentína je však prezidentská demokracia a Milei preto môže časť svojej agendy presadzovať dekrétmi aj bez podpory kongresu. Mega-dekrétom už zmenil vyše 300 pravidiel.

Obsahom bola napríklad deregulácia nájmov. Tým doslova otvoril hrádzu na trhu, čo viedlo k poklesu nájomného a nárastu ponuky nájomného bývania o desiatky percent. Zredukoval počet ministerstiev na polovicu a vyrazil 5000 štátnych zamestnancov. Ďalšími bodmi bolo predĺženie skúšobnej doby zamestnancov z troch na osem mesiacov, zrušenie dotácií dopravným podnikom, príprava rozsiahlej privatizácie, dereguláciu v leteckej doprave.

Milei svoje kroky neobaľuje do žiadnych pekných fráz. Jeho oficiálnym plánom je kapitalizmus bez prívlastkov a verbálnych príkras. Ako povedal na vystúpení v Davose, ktoré svojou trúfalosťou obehlo svet: „Hovorí sa, že kapitalizmus je zlo, pretože je individualistický, a že kolektivizmus je dobrý, pretože je altruistický. Samozrejme, za peniaze iných.“ Netají sa tým, že to bude Argentínčanov bolieť.

Pred voľbami sľúbil drastické zmeny a po voľbách sa ich snaží spraviť. Voliči v ekonomicky zdevastovanej krajine sa rozhodli skúsiť šokovú terapiu. Povedali si, že nemajú čo stratiť. Veď kým v 90. rokoch bol Argentínec o polovicu bohatší ako Slovák, dnes je to naopak.

No trpezlivosť voličov nebýva dlhá. Krajina si po nástupe Mileiho už vyskúšala generálny štrajk a menšie protesty sú na dennej báze. Niektoré časti reformného dekrétu zablokoval súd, reformné zákony zase blokuje opozícia. Nepáčia sa nielen ekonomické reformy, ale aj opatrenia navrhujúce zvýšiť moc prezidenta.

Môže to teda dopadnúť ešte všelijako. No je príjemným osviežením mať od čias Reagana a Thatcherovej na scéne zase politika, ktorý necíti potrebu zaliečať sa socialistom. „Vďaka kapitalizmu voľného obchodu prežíva svet svoje najlepšie obdobie.“

HN, 4.2.2023