Bestseller Amazonu: Francúzsky ekonóm, ktorý oživil Marxa (Trend)

Týždenník Trend spomína dňa 2.5.2014 vo svojom článku preklad blogu Tylera Cowena, ktorý INESS uverejnil na svojej stránke.

Bestseller Amazonu: Francúzsky ekonóm, ktorý oživil Marxa (Trend)

Keď vlani v auguste 42-ročný profesor Paris School of Economic Thomas Piketty vydal v domovskom Francúzsku knihu Capital in the XXI. Century, vyvolal mierny rozruch medzi úzkou ekonomickou elitou.

Pred dvoma mesiacmi kniha vyšla v angličtine a v priebehu niekoľkých dní sa stala najpredávanejšou knihou Amazonu. Vydavateľstvo Harvard University Press hlási rekordné predaje a čaká sa na už štvrtú dotlač. V jeho histórii ešte nikdy nezažilo, aby za dva mesiace vypredalo 80-tisíc výtlačkov a desiatky tisíc sa predali prostredníctvom Amazonu po celom svete.

Bestseller o prehlbujúcej sa majetkovej nerovnosti vo svete urobil zo sympatického Francúza podľa New York Magazine „rock star ekonóma“.

T. Piketty svoju knihu stihol predstaviť zboru hospodárskych poradcov prezidenta Baracka Obamu či expertom OSN. Obsah jeho diela sa dokonca dostal aj do jarného zasadnutia Medzinárodného menového fondu.

Dielo oslavujú ľavicoví americkí nositelia Nobelovej ceny za ekonómiu Paul Krugman a Joseph Stiglitz či známy ekonomický komentátor Martin Wolf, ktorý knihu označil za „mimoriadne dôležitú“.
Literárny virál

Kniha sa javí ako skvelý virál vo svete literatúry. Na mieste je otázka, prečo by mala bežného čitateľa baviť publikácia, ktorá analyzuje, ako v uplynulých troch storočiach vyzeral vzťah medzi individuálnymi kapitálovými výnosmi a všeobecným ekonomickým rastom jednotlivých krajín?

Tu je vysvetlenie. Kniha sa venuje stále aktuálnejšej sociálnej téme, ktoré najviac zviditeľnilo hnutie Occupy Wall Street. Kým v Európe tento problém ešte len bujnie, v USA sú pomyselné príjmové nožnice aj na základe meraní Giniho koeficientu vážnym problémom.

T. Piketty sa v knihe postavil proti majetkovým rozdielom medzi najchudobnejšími a najbohatšími, kritizuje neprimerane vysoké platy manažérov a bankárov a chce efektívne zmeniť sociálne a daňové zákony.

Knihu napísal excelentne a dôkazy má doložené tvrdými dátami. Nad knihou strávil úctyhodných 15 rokov, počas ktorých zbieral cenné dáta, pracoval s nimi a venoval sa empirickému výskumu. Už v pôvodnom francúzskom vydaní, ktoré má o 200 strán viac ako 700-stranová anglická verzia, autor tvrdil, že kniha nemá byť technická, ale naopak, má byť prístupná širokým masám aj bez hlbšieho ekonomického vzdelania. To sa mu podarilo, hoci autor nasekáva fakty po sebe, čo práve neradí knihu medzi bežné plážové čítanie.

Názov knihy nápadne pripomína rovnostárske dielo nemeckého ekonóma Karla H. Marxa Kapitál. Kniha T. Pikettyho sa má stať modernejšou alternatívou, ktorá sa s K. Marxom príliš nestotožňuje. Proti kapitalizmu ako efektívnemu systému alokácie (rozdeľovania) zdrojov autor nič nemá, výhrady má však k rozdeľovaniu kapitálu, ktorý stotožňuje so slovom blahobyt. Pod týmto názvom sa skrývajú nielen vlastníctvo budov, peňazí cez softvéry alebo patenty či know-how.
Majitelia profitujú viac ako ich zamestnanci

Jeho najväčším problémom je matematický nepomer r > g, ktorý sa opakuje storočia. To znamená, že výnos z vlastníctva kapitálu (r) napríklad u podnikateľa je štandardne väčší ako výkon samotnej ekonomiky (g).

Od výkonu ekonomiky sa odvodzuje aj plat zamestnanca, ktorý rastie pomalšie ako HDP v danej ekonomike. Predstavte si, že investujete 100 dolárov a získate naspäť 104 až 106 dolárov. Nie je to vymyslené číslo, ale fakt priemerovania výnosov z kapitálu. T. Piketty tento výnos, ktorý sa pohybuje od štyroch do šiestich percent, spozoroval na dátach, ktoré siahajú až do rímskej ríše.

Zistil, že priemerný rast HDP za posledných 300 rokov sa pohybuje okolo dvoch až 2,5 percenta. Na tomto raste sa z polovice podieľa rast populácie, druhý faktor tvorí lepšia produktivita práce.

Francúzsky ekonóm vraví, že táto medzera, ktorá je bežná, je faktorom, ktorý tlačí spoločnosť k majetkovej nerovnosti a hromadeniu stále väčšieho podielu príjmov z kapitálu v rukách ich vlastníkov. Zároveň platí, že ak majiteľ kapitálu aj zarobený úrok reinvestuje, dochádza k reťazeniu a rastu príjmov.

Západ sa zjednodušene vracia k stavu, aký vládol koncom 19. storočia v USA, keď čoraz väčší diel národného koláča mali tie isté rodiny a odovzdávali si ho z generácie na generáciu. Ak sa s touto nespravodlivosťou nebude dať niečo robiť, prinesie sociálnu nespokojnosť a napätie, ktoré oslabia demokraciu.

T.Piketty si všimol aj zaujímavý vzťah medzi úsporami a ekonomickým rastom, kde spomína vzorec pre fajnšmekrov: β=s/g. Beta je pomer bohatstva k národným príjmom, ktorý tvorí podiel medzi úsporami (s) a rastom ekonomiky (g). To znamená, že ak v ekonomike tvoria úspory napríklad 10 percent z príjmov pri dvojpercentnom ekonomickom raste, z dlhodobého hľadiska bude pomer bohatstva k príjmom 5:1. V krajinách západu tento pomer vzrástol z úrovní 200 až 300 percent v roku 1970 na rozmedzie od 400 až 600 percent v roku 2010. Dôvodom je pomalý rast produktivity a populácie, ktorý spomalil rast ekonomiky.

Číslo pomeru bohatstva k príjmom je zaujímavé aj z pohľadu štátneho dlhu. Začiatkom roka inštitút INESS upozornil na článok ekonóma Tylera Cowena (vedie blog Marginal Revolution), ktorý sa snažil vysvetliť, prečo si Japonsko môže dovoliť nízke úroky napriek tomu, že pomer dlhu k HDP je vyšší ako 200 percent.

Japonsko má totiž pomer bohatstva k príjmom vo výške 600 percent. „V skratke, veritelia si myslia, že japonský politický systém dokáže zmobilizovať podporu pre potrebné dane, ktoré budú uvalené na národné bohatstvo, keď na to dôjde,“ podotkol T. Cowen.

Vojny nerovnosti vyčistili

Francúzsky ekonóm T. Piketty poukázal aj na ďalšiu zaujímavú vec: Analýzou dlhých časových radov T. Piketty zistil, že obdobie relatívnej príjmovej rovnosti v kapitalistických systémoch v rokoch 1914 až 1955 bolo z hľadiska zákonov kapitalizmu anomáliou.

Americká ekonomická depresia a dve svetové vojny podľa neho zničili veľkú časť nazhromaždeného bohatstva kapitalistov. Po vojne prišla inflácia a vysoké dane, ktorými sa vlády snažili odraziť od dna a vylepšiť fiškálnu nerovnováhu. Avšak s tým, ako sa kapitál znova obnovil (hlavne nástupom Margaret Thatcher a Ronalda Regana), sa potom už systém vrátil k svojej podstate nerovnováhy.

Platí, že návratnosť finančného kapitálu (investícií) je vyššia ako návratnosť ľudského kapitálu (práce). A tento trend sa ešte viac prehlbuje, čím viac podnikatelia investujú a zvyšujú svoje kapitálové zisky ako tí, ktorých príjmy a bohatstvo sú závislé len na mzdách.

Nositeľ Nobelovej ceny Paul Krugman vraví, že kniha zmení spôsob, ako premýšľame o spoločnosti a vývoji ekonomík. Naopak, ich pravicovo zameraní kolegovia píšu desiatky blogov a články, ktorými sa snažia nahlodať a spochybniť dáta a tézu, že riešenie problému je v nutnosti masívneho zdanenia najbohatších.

Vyššie dane sú riešením

„Neexistuje dostatok dôkazov pre to, aby sme niektorým ľuďom platili 100- či 200-krát viac, než je priemerná mzda,“ vraví ekonóm T. Piketty. Ako dodáva, žiadny z bankárov nemôže svoj príjem seriózne zdôvodniť ekonomickými výsledkami banky alebo firmy. „Som presvedčený, že ľudia budú ochotní riadiť firmu aj za milión dolárov ročne, nie za desať miliónov,“ uvádza francúzsky ekonóm.

Preto navrhuje, aby bohatí, ktorí zarábajú ročne viac ako pol milión dolárov, zaplatili 80-percentnú daň z príjmov, čím by z časti vyfučal tlak na daňové bremeno, ktoré nesú menej zarábajúce vrstvy. Plus daň z kapitálového majetku vo výške 15 percent.

Riešenie je z technického a politického hľadiska takmer utópia, ale má vo svete pár exemplárov: Bohatí Švédi odovzdávajú štátu 56,6 percenta, Dáni 55,4 percenta. Najvyššia daň z príjmu je na ostrove Aruba v Karibskom mori, ktorý tvorí jednu z autonómnych krajín Holandska a kde najbohatší odvádzajú do štátnej kasy 59 percent svojich príjmov nad určitú hranicu.

Daň vo výške 75-percent (spolu so sociálnym poistením) vo Francúzsku presadila ešte v decembri vláda Françoisea Hollandea. Týka sa to Francúzov s ročným zárobkom nad milión eur.

V praxi vyzerá príjmová priepasť tak, že stagnuje kúpna sila nižšej a strednej triedy. V dôsledku miznutia strednej triedy sa ľudia uskromňujú a prestávajú nakupovať. Zároveň však rastie ich zadlženosť. Podľa francúzskeho ekonóma tak boli domácnosti vydané doslova napospas bankám a finančným sprostredkovateľom, ktorí už aj nízkopríjmovým subprime domácnostiam ponúkali lákavé podmienky pre čerpanie ďalších úverov.
Znepokojivé analýzy

T. Piketty nie je jediný, kto upozorňuje na znepokojujúce trendy. Jedna štúdia za druhou v posledných dvoch troch rokoch ukazuje, že v súčasnej Amerike nie je niečo v poriadku.

Pred pár týždňami bola zverejnená napríklad analýza akademikov Martina Gilensa z Princeton University a Benjamina I. Pagea z Northwestern University, na ktorú upozornili napríklad české Hospodářské noviny.

Podľa vedcov sú Spojené štáty skôr oligarchiou, v ktorej sa presadzujú záujmy úzkych ekonomických elít na úkor záujmov širších vrstiev občanov. „Naše zistenia naznačujú, že v USA nevládne väčšina, prinajmenšom nie v kauzálnom zmysle, teda že by mala skutočný vplyv na politickú základňu,“ vysvetlili autori štúdie.

Ekonomický novinár David Leonhardt z New York Times na svojom blogu Upshot zverejnil závery analýzy situácie americkej strednej triedy. „Americká stredná trieda prišla o svoje postavenie najbohatších strednej triedy sveta,“ tvrdí.

Z údajov databázy Luxembourg Income Study Database vyplýva, že práve kvôli rastúcej príjmovej nerovnosti v USA stredná a nižšia trieda v posledných rokoch stagnuje, zaostáva za rozvojom týchto vrstiev v iných západných krajinách. Kanada už Američanov v bohatstve svojej strednej triedy preskočila a voči množstvu iných štátov napríklad Švédom, Holanďanom či Britom rýchlo stráca svoj skorší náskok.

Oveľa väčší problém ako samotná príjmová diferenciácia sa javia ekonómovi Jánovi Žilinskému z University of Chicago jej priame a nepriame dopady, ktoré môžu podľa neho ešte narastať.

„Bude zrejme klesať vzájomná dôvera medzi ľuďmi aj dôvera vo formálne inštitúcie,“ vraví pre TREND.sk. Jeho teóriu pred rokom potvrdil výskum amerického amerického Národného úradu pre ekonomický výskum.

Vedci zistili, že Američania stále intenzívnejšie pociťujú dopady rastúcej nerovnosti a čo je podstatné, tento fenomén spôsobil eróziu ich dôvery k vláde. V skutočnosti demokrati aj republikáni sa zhodujú na jednom: krajina čelí vážnej fiškálnej nerovnosti, ktorá si bude vyžadovať riešenia. V tom, aké, majú diametrálne rozdiely. Buď sa výraznejšie obmedzia sociálne služby, alebo zvýšia dane.

Kým v 70. rokoch percento najbohatších Američanov si užívalo deväť percent hrubého národného príjmu, v roku 2012 to už bolo 20 percent. Obrovský nárast nerovnosti bol zapríčinený aj znížením progresívnej dane za prezidentovania R. Regana.

Nerovnosť sa za posledné tri desaťročia prehĺbila aj v inak sociálne rovnostárskych štátoch ako Švédsko, Fínsko alebo Nórsko, kde percento vyskočilo na sedem až osem percent.

Z analýzy však vyplýva, že Američania vláde paradoxne príliš nevyčítajú, že s rastúcou nerovnosťou nič nerobí.

Až 72 percentám Američanom je to v podstate jedno alebo tvrdia, že to nie je úloha štátu. Keď sa vedci pýtali ľudí, či by mali bohatí platiť na daniach proporčne viac, zistili, že progresívne zdanenie má ešte nižšiu podporu ako v roku 1987, keď majetkové rozdiely neboli až také drastické.

Štúdia zistila, že ľudia akoby rezignovali a zachovali sa v zmysle hesla: „Keď to vláda takto pokazila, nebude schopná ani problém príjmovej nerovnosti napraviť.“

J. Žilinský spomína aj ďalší faktor: Inovácie a výskum budú ignorovať potreby ľudí v spodnej časti príjmovej distribúcie.

„Ale nové aplikácie, softvér a prístroje majú často zameranie smerom k tomu, aby uspokojili potreby ľudí, ktorí riešia veci ako randenie, kúpu domu alebo vlastnú nudu. Nevidím v USA start-upy, ktoré by chceli riešiť, povedzme, drahé lieky a zlepšiť ich prístupnosť. Ale vznikajú laboratóriá, ktoré skúmajú zriedkavé ochorenia, za ktoré bohatý človek bude schopný zaplatiť,“ dodal ekonóm J. Žilinský.
Zhrnutie

Ešte dnes má za sebou kapitalistický svet v krvi pozostatky finančnej krízy z rokov 2007 a 2008. Európa sa potýka s dlhodobou ekonomickou lenivosťou, historicky takmer bezprecedentný podiel mladých Európanov nemá zamestnanie. A v Spojených štátoch sa dohadujú, prečo sa ich predtým taký dynamický hospodársky model tentoraz tak ťažko a dlho spamätáva z hospodárskej recesie, ktorá sa skončila už pred piatimi rokmi.

Úspešnosť knihy T. Pikettyho je možné zdôvodniť aj akousi skepsou verejnosti voči systému a najbohatším, ktorých „too big to fail“ banky a korporácie zachraňovali daňovníci. „Ak najsilnejšie ekonomiky sveta pochopia, že majetkové rozdiely spôsobujú vážne vykoľajenie z „normálu“, môže sa stať, že ďalšia finančná kríza ľudstvo nemusí postretnúť,“ povedal pre televíziu CNBC T. Piketty.

Jozef Tvardzik

Trend, 2.5.2014

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards