Daň z bohatstva: bojisko budúcnosti

Ak by ste chceli vedieť, kam smerujú politické debaty v Amerike, dáta naznačujú jednoduchú odpoveď. Najbližší veľký zápas – aspoň z ekonomického hľadiska – sa bude týkať otázky, či by sa dane z osobného bohatstvo mali zvýšiť, a o koľko. Matematická realita je taká, že bohatstvo sa stáva v pomere k príjmom stále dôležitejším. Profesori Thomas Piketty a Gabriel Zucman z Paris School of Economics vo svojej novej analýze nazvanej Kapitál je späť: Pomer bohatstva k príjmom v bohatých krajinách 1700-2010 podstúpili hrdinskú úlohu merania bohatstva v ôsmych vedúcich ekonomikách: USA, Kanada, Británia, Francúzsko, Taliansko, Nemecko, Japonsko a Austrália.

Daň z bohatstva: bojisko budúcnosti

Ich odhady odhaľujú pozoruhodné tendencie. Napríklad: hromadenie bohatstva v týchto ôsmich krajinách v pomere k ročnej produkcii vzrástlo. Pomer bohatstva k príjmom v týchto štátoch vzrástol z rozmedzia od 200 % do 300 % v roku 1970 na rozmedzie od 400 % do 600 % v roku 2010. Za týmto meniacim sa pomerom sa skrývajú aj zlé správy, konkrétne: pomalý rast produktivity a populácie stlačil rast príjmov. Ale na druhej strane aj nejaké dobré: relatívny mier a kapitálové výnosy uchránili nahromadené bohatstvo.

Sústredením sa na bohatstvo národných hospodárstiev môžeme užitočným spôsobom preformulovať aktuálne debaty o vládnom dlhu. Pohľad na pomer dlhu k hrubému národnému produktu môže byť strašidelný, ale pomer dlhu k bohatstvu je oveľa menej odpudivý. Napríklad, ak je v krajine pomer dlhu k HDP vo výške 100 % - čo je často považované za nebezpečnú úroveň – a národné bohatstvo je 10-násobok ročného národného príjmu, pomer dlhu k bohatstvu je 10 %, čo sa dá porovnať s dlhom 100.000 dolárov pri vlastníctve domu v hodnote 1.000.000 dolárov. To nie je také strašidelné.

Ak použijeme čísla o bohatstve poskytnuté profesormi Pikettym a Zucmanom, pochopíme prečo si Japonsko môže dovoliť nízke úroky napriek pomeru dlhu k HDP vyššiemu ako 200 % - Japonsko má totiž pomer bohatstva k príjmom vo výške 600 %. V skratke, veritelia si myslia, že japonský politický systém dokáže zmobilizovať podporu pre potrebné dane, ktoré budú uvalené na národné bohatstvo, keď na to dôjde.

Ale ešte si nevydychujte, pretože problémy s rozpočtom zostávajú v mnohých krajinách veľmi reálne. Zatiaľ čo doslova každá vláda by mohla splatiť svoje dlhy zdanením bohatstva, dane tohto druhu sú často politicky neprijateľné. Inými slovami, problémy s rozpočtom sa dajú považovať za problémy nefunkčného vládnutia. V Taliansku v nedávnych voľbách vtedajšia vláda stratila podporu voličov čiastočne práve preto, že sa snažila riešiť problémy na strane príjmov uvalením dane z bohatstva na nehnuteľnosti. Toto opatrenie zostáva sporné a ešte môže byť anulované alebo obmedzené

A s tým súvisí ďalší problém: ak sa zistí, že existuje dostatok národného bohatstva na splatenie dlhov, zaistenie pomoci zvonka by sa mohlo stať ťažším.

Krajiny EÚ ako napríklad Nemecko by si mohli myslieť, že problémové krajiny únie sa vyhýbajú svojim rozpočtovým povinnostiam, a to by mohlo sťažiť spoluprácu. Napríklad Taliansko je v rozpočtovej kríze, ale má mimoriadne vysoký pomer bohatstva k príjmu – 650 %, čo naznačuje, že by mohlo splatiť svoje dlhy zdanením tohto bohatstva. Naproti tomu Nemecko má oveľa nižší pomer bohatstva k príjmom – 400 %. A hoci autori upozorňujú, že najmä nemecké dáta môžu byť neúplné, tieto čísla napomáhajú tvrdeniu, že by sa na Nemecko nemalo pozerať ako na bohatého strýka Európy.

Niektoré formy zdaňovania bohatstva sa dejú v skrytej podobe, napríklad finančným útlakom. Ten nastáva, keď si občania krajiny musia držať vklady v bankách za nepriaznivých podmienok, teda s nízkym úrokom. Banky nasledovne môžu byť nútené nakúpiť štátny dlh, aby tak pomohli s financovaním rozpočtového deficitu. Či už je to dobré alebo zlé, toto bude pravdepodobne súčasťou dlhodobého riešenia rozpočtových problémov v perifériách eurozóny.

V Spojených štátoch sú momentálne dane z bohatstva obmedzené na niekoľko druhov, napríklad daň z nehnuteľnosti a daň z dedičstva. Daň z kapitálových výnosov nezohľadňujúca mieru inflácie slúži ako implicitná (zamlčaná) daň z bohatstva, keďže sa týka osobného kapitálu. Výška týchto daní pravdepodobne stúpne – ako povedal bankový lupič Willie Sutton, vlády hladné po príjmoch idú tam, „kde sú peniaze“.

Blížiace sa bitky o dane z bohatstva sa môžu ukázať ako obzvlášť trpké a polarizujúce. Väčšina bohatstva už podstúpila zdanenie daňou z príjmu a ostatnými daňami, možno aj niekoľko krát. Nejaví sa ako férové, že vlastníci tohto bohatstva by mali zrazu platiť dane na aktíva,  o ktorých si mysleli, že sú v suchu. Takéto dane by naznačovali, že predchádzajúce politiky zlyhali.

Vyššie bohatstvo v krajine znamená, že je z čoho brať, a zvyšujúce sa nerovnosti znamenajú, že existuje viac problémov, ktoré sa môže vláda snažiť napraviť. Toto nové ekonomické rozpoloženie však zároveň bude viesť k vyššiemu politickému vplyvu pre držiteľov tohto bohatstva, a preto bude zvýšenie daní z bohatstva ťažšie presadiť.

Historicky boli ekonómovia, vrátane mňa, skôr naklonení daniam na strane spotreby, a to z toho dôvodu, že najmenej poškodzujú dlhodobé úspory, investície a ekonomický rast. Napriek tomu, rastúce bohatstvo sa v niektorých očiach stane lákavým terčom na dosiahnutie krátkodobých politických ziskov. A všimnite si, že hoci republikáni sú momentálne proti spotrebným daniam, jediná relevantná alternatíva – teda dane z bohatstva – by sa im pozdávala ešte menej.

Premyslite si, na koho stranu sa pridáte.

Tyler Cowen je profesorom ekonómie na George Mason University.

Publikované na The New York Times 20. júla 2013.

Pre INESS preložil Tomáš Herda.
 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards