Prídavky pre všetkých?

1617 eur. To je suma, o ktorú plánuje len za tento rok zadĺžiťvláda každú 4-člennú rodinu na Slovensku. A to aj po masívnom zvýšení daňovo-odvodového zaťaženia, s ktorým sa firmy a pracujúci vysporadúvajú od nového roku.

Prídavky pre všetkých?

Aj keď sa to niekomu môže zdať pri pohľade do peňaženky zvláštne, žijeme si nad pomery. Lepšie povedané, dopriavame si verejné služby nad pomery. Na rozdiel od slovenskej rodiny totiž štát už 20 rokov míňa viac, ako od nás vyberie. Dlh, ktorý vytvára, však nesieme na svojich bedrách my.

Návrh vlády obmedziť vyplácanie rodinných prídavkov vzbudil značné kontroverzie. Všetci sa síce zhodneme, že šetriť treba, konkrétne návrhy však vždy narazia na odpor skupín, ktorých sa týkajú. Dlh ale medzičasom rastie.

V tomto roku plánuje štát minúť 27,6 miliardy eur. Napriek rečiam o šetrení narástli rozpočtované výdavky po odpočítaní vplyvu EÚ fondov o 255 miliónov eur. Minieme o vyše dve miliardy viac ako vyberieme. Na rozdiel si požičiame, dlh vzrastie. Približne tretinu všetkých výdavkov tvoria dávky (najmä dôchodkové) a prídavky. Tretina verejných výdavkov teda predstavuje štátom riadený transfer z vrecka jedného občana do vrecka druhého občana. Celkom to neplatí len v prípade rodinných prídavkov. Tie totiž často končia vo vrecku toho istého občana, ktorý si ich sám platí z daní. Samozrejme po tom, čo si štát z týchto daní časť ponechá na vlastnú administratívu.

Dlhodobo platí, že štát vo svojich výdavkoch plytvá. A to sa týka aj sociálnej sféry. Sociálny systém nespadol z nebies, bol zriadený s nejakým účelom. Týmto účelom ja solidarita s vybranými skupinami obyvateľstva, ktoré často nemajú vlastný príjem – napríklad starí ľudia, chudobní v hmotnej núdzi, handicapovaní, či rodiny. Podmienkou solidarity je teda aj adresnosť, aby príspevky dostávali tí, čo ich najviac potrebujú.

Pri príspevkoch pre handicapovaných na adresnosť a solidárnosť zákonodarca pamätal. Väčšina z týchto príspevkov je naviazaná na príjmovú hranicu 3 až 5-násobku životného minima. Inými slovami, v prípade, že handicapovaný človek robí analytika v jednom z bratislavských biznis centier za vyše 1300 eur mesačne v hrubom, nemá nárok ani na jeden zo 17tich príspevkov určených pre ťažko zdravotne postihnutých. V duchu solidarity a  adresnosti mal totiž zákonodarca v úmysle poskytovať príspevky len tým, ktorí  nie sú schopní pomôcť si z vlastných zdrojov.

V prípade rodinnej podpory však tento princíp neplatí. Prídavky na deti, či rodičovský príspevok sa poskytujú v rovnakej výške rodine žijúcej z minimálnej mzdy, z priemernej mzdy, či z ministerského platu. Bohatšie rodiny tak síce dostávajú prídavky, mnohé z nich však boli priamo zasiahnuté zvyšovaním daňovo-odvodového zaťaženia. Štát im berie viac aj preto, aby im mohol časť naspäť vrátiť vo forme prídavkov. Samozrejme po tom, čo zaplatíme administratívu, pomocou ktorej tento transfer zabezpečuje.

Vyššie dane však nemajú dopad len na rodiny, ktoré ich pocítili na výplatnej páske. Aj chudobnejšie rodiny stále platia z potravín zvýšenú DPH, práve slabšie sociálne skupiny sa môžu stretávať s prepúšťaním, keďže firmy majú kvôli vyšším daniam menej zdrojov na výplaty. Ťažšie sa zháňa nová práca, keďže k nám prichádzajú už len investície, ktoré podporíme investičnými stimulmi, taktiež zaťažujúcimi rozpočet.

Dane sa zvýšili aj preto, že rodinné prídavky vyplácame plošne všetkým. Stále to ale nestačí. Štvorčlenná rodina s dvomi deťmi v tomto roku síce dostane 554 eur na prídavku na dieťa, z daní pracujúcich rodičov však pôjde v priemere vyše 1000 eur len na úroky a správu nášho dlhu. 1000 eur z rodinného rozpočtu fuč len preto, že štát financuje aj to, čo nemusí.

V prípade, že by si štát spravil poriadok vo výdavkoch v predkrízových rokoch, mohlo byť škrtanie výdavkov kompenzované napríklad znížením DPH. Dnes sme však v situácii, keď je hlavným problémom to, aby sa oných 1000 eur z rodinného rozpočtu v krátkej dobe neznásobilo. Nejedná sa o planú hrozbu. Náklady na obsluhu nášho dlhu vzrástli za posledné 4 roky o takmer 75%, a to aj napriek výrazne nižším úrokom, než za aké si požičiavajú problémové krajiny.

Že by štát mal šetriť aj inde? Samozrejme. Nemáme na to, aby sme stavali desiatky kilometrov diaľnic každý rok. Nemáme na to, aby sme dotovali permanentne stratové vlakové trate. Nemáme na to, aby sme aj naďalej plytvali zdrojmi v zdravotníctve. Rovnako ako nemáme na to, aby sme rodinné prídavky vyplácali plošne všetkým rodinám bez ohľadu na ich príjem či majetok.

Slovensko má stále dve možnosti. Buď si spraví poriadok vo svojich výdavkoch a bude financovať to, čo si môže dovoliť. Alebo nemusíme škrtať nič. Španielsko či Grécko radi uvítajú ďalšieho člena klubu stratených krajín.

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards