Prednáška Tragédia eura v Skanska

Dňa 22.11. 2012 prednášal Juraj Karpiš z INESS na manažérskej konferencii spoločnosti SKANSKA v Žiline na tému stavebníctvo a eurokríza. Krátky prepis jeho prednášky uverejnený v ich internom časopise si môžete prečítať tu. 

Prednáška Tragédia eura v Skanska

Stavebníctvo je odvetvím, ktoré je najviac postihnuté  ekonomickou krízou. Myslí si to Juraj Karpiš, uznávaný analytik, zakladateľ občianskeho nezávislého a nepolitického združenia INESS, ktoré monitoruje činnosť a financovanie verejného sektora. Na manažérskej konferencii v Žiline priniesol užitočný pohľad na ekonomickú krízu, ktorá zasiahla celú Eurozónu. V sektore stavebníctva orientáciu na menšie  regionálne zákazky označil za správnu cestu.

Kde sa to začalo?

Finančná kríza začala v Amerike na trhu nehnuteľností. Dôvodom bol prudký nárast cien nehnuteľností  po roku 2000, ktorý  vyvolala Americká centrálnabanka (ACB) v roku  znížením úrokov a tlačením obrovského množstva peňazí. ACB reagovala na prasknutie bubliny na trhu technologických akcií a v snahe  zabrániť prepadu trhu, začala znižovať úroky postupne až na 1% ročne. Tým však len nafúkla  inú bublinu, a to práve na trhu nehnuteľností, po prasknutí ktorej  došlo v roku 2008 k celosvetovému otrasu finančného systému. To sa prejavilo spomalením ekonomík na

celom svete.

Súvisí to s prijatím jednotnej meny eura.

To, čo sa udialo v Amerike, však nespôsobilo zásadné problémy v Európe, s ktorými sa dnes stretávame. Všetky problémy existovali už pred tým a istotne by sa prejavili, len o čosi neskôr.

Tak ako je v Amerike kľúčový vývoj trhu s nehnuteľnosťami, v Európe je najdôležitejší  vývoj úrokov na štátnych dlhoch jednotlivých členov Eurozóny. Pred zavedením Eura boli jednotlivé krajiny vnímané ako rôznorodé, trhy vnímali rozdiel medzi rizikovosťou jednotlivých krajín. Zavedením eura však trhy prestali vnímať rizikovosť jednotlivých krajín (napr. Grécka). Úrokové sadzby rizikových krajín začali klesať a približovať sa k sadzbám krajín bezrizikových.

Čo sa zmenilo?

Zmenil sa postoj veriteľov, ktorí začali byť ochotní požičiavať prostriedky  rizikovým krajinám z dôvodu, že vnímali garanciu Eurozóny. Politici sa v tom čase vyjadrovali, že žiadna krajina, ktorá bude v Eurozóne, nezbankrotuje. keďže toto riziko nemohlo zmiznúť, iba sa prerozdeliť, trhy tieto reči pochopili tak, že silnejšie krajiny ručia za tie slabšie.

Ďalším  faktor, ktorý podporil ilúziu bezrizikového homogénneho celku Eurozóny bolo, že Európska centrálna banka znížila úrokové sadzby a na trh sa dostalo množstvo peňazí, ktoré vytvorilo predstavu,  že všetko funguje a všetkého je dostatok.

Precitnutie do reality.

Ilúzia, v ktorej sme žili 10 rokov, skončila príchodom finančnej krízy v Amerike, kedy investori precitli a zistili, že na trhu je omnoho viac rizika, ako si mysleli a začali žiadať samostatné posudzovanie rizika každej jednotlivej krajiny. Nové peniaze umelo uvoľnené na trh, nafúkli bubliny vo verejnom aj súkromnom sektore v členských krajinách eurozóny, ktoré v roku 2010 praskli a začala sa európska kríza.

Do trhliny sa dostalo Grécko, ako najslabšia fiškálna ekonomika. Vtedy sa rozhodovalo, čo ďalej - či nechať Grécko zbankrotovať, alebo Európa zostrojí záchranné mechanizmy  pre všetky postihnuté ekonomiky a prerozdelí ich dlhy na všetkých členov Eurozóny. Rozhodli sme sa tak, že sme zostrojili euroval a ECB začala nakupovať problematické dlhopisy.

Prečo to nefunguje?

Snaha riešiť problém nesolventných zadĺžených krajín  tým, že  si cestou eurovalu požičajú ďalšie peniaze, problém nevyrieši, len  odsúva jeho riešenie. Aby sa problém vyriešil, treba zapchať  dieru, t.j. treba znížiť deficity a ozdraviť finančný sektor.

Podstata problému.

Podstata problému však nie je v Grécku, ale v bankovom sektore v Európe, v gigantických bankách.

Sú  extrémne dôležité preto, že väčšina súkromného sektoru sa refinancuje  cez banky, na rozdiel od Ameriky, kde  väčšina potrieb financovania súkromného sektoru ide priamo cez dlhopisové trhy. Preto banky v Amerike nehrajú až takú dôležitú úlohu. V Európe sa snažíme banky zachraňovať tak, že z peňazí, ktoré sa zasielajú napr. do Grécka, 75 % sa okamžite vracia veriteľom na splátkach záväzkov.

Posledný hráč.

Keďže banky sú v Európe dôležité a euroval nefungoval, muselo sa pristúpiť k poslednému , najsilnejšiemu hráčovi - Európskej centrálnej banke (ECB). Práve tá mala zachrániť celý európsky bankový systém tým, že požičala za úrok 1 % bankám prostriedky, za ktoré si zachránili vlastnú kožu a časť peňazí vrátili štátom cez nákup ich dlhopisov. Zásahy ECB však majú stále kratší efekt na trhu a je potrebné stále väčších a väčších zásahov na upokojenie trhov.

Nožnice sú stále roztvorené.

Verejné výdavky Eurozóny síce stagnujú, avšak ešte stále sa nezavreli nožnice deficitu medzi verejnými výdavkami a príjmami.  Z  tohto pohľadu je stratégia orientácie na menšie, lokálne projekty,  správna. Predpoklad, že veľkých verejných projektov bude pribúdať, je málo pravdepodobný.

 

Výhliadky Slovenska

Juraj Karpiš je globálny pesimista, ale lokálny optimista, ako o sebe sám tvrdí. Podľa neho Slovensko má vzhľadom na flexibilnú pracovnú silu, ktorá je schopná pritiahnuť k nám investície  a relatívne atraktívny daňový systém, stále potenciál rásť, napriek ťažkostiam starých členských krajín Eurozóny. Teda ak sa o tieto výhody sami nepripravíme nerozumnou hospodárskou politikou.

 

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards