Tiger a drak (.týždeň)

Dňa 29.7. 2012 vyšiel Martinovi Vlachynskému z INESS autorský článok v časopise .týždeň.

Tiger a drak (.týždeň)

S neutíchajúcou ekonomickou krízou v západných krajinách sa niektorí ľudia začínajú s obavami pozerať na Čínu či iné rýchlo rastúce krajiny tretieho sveta. Je ich ekonomický rast pre nás hrozbou, alebo príležitosťou?

.nedávno zosnulý britský ekonóm Angus Maddison sa stal známy najmä vďaka svojej intenzívnej práci na poli ekonomickej histórie. Na rozdiel od iného slávneho ekonomického historika Schumpetera sa až tak nezaoberal ekonomickými myšlienkami v čase, ale pokúsil sa kvantitatívne zmapovať ekonomickú históriu sveta. A hoci HDP je kontroverzný indikátor pri tvorbe hospodárskych politík, na historické porovnávanie sa nám zíde.

Spravme si teda malý ekonomický výlet do histórie. Práve sa začína náš letopočet a svetu dominuje mocné Rímske impérium, správne? Nie. Rím je možno ekonomickou silou v Stredomorí, ale 70 percent svetového HDP sa vyprodukuje v Číne a Indii, s ľahkou prevahou Krajiny tigra. Keď sa presunieme o tisícročie ďalej, uvidíme prakticky nezmenenú situáciu, kde Čína a India tvoria sedem desatín svetovej produkcie. V tomto období prichádza k miernemu poklesu významu Indie, no Čína si, naopak, svoju ekonomickú silu mierne upevnila, a tak sa v roku 1820 v týchto dvoch krajinách ešte stále vytvoria takmer dve tretiny svetového HDP, v Číne samotnej približne 45 percent. Tento rok bol zároveň míľnikom, s nadchádzajúcimi dekádami podiel oboch krajín na svetovej ekonomike rýchlo klesá, a naopak, prudko stúpa nový ekonomický hegemón USA.

Po ekonomickej nadvláde, trvajúcej dve tisícročia, stačilo len 150 rokov, aby obe krajiny dosiahli dno svojho relatívneho ekonomického významu vo vete. V roku 1970 vyprodukovali len málo vyše 10 percent svetového HDP. Súčasnosť, keď Západ ekonomicky dominuje svetu, je tak len krátkou epizódou v histórii ázijskej ekonomickej dominancie. To bol zároveň bod zvratu a dnes tieto krajiny tvoria približne tretinu svetovej produkcie a rýchlo svoj ekonomický podiel zvyšujú. No ak sa chystáte z historických časových radov spraviť predikciu budúcnosti, zvoľnite tempo.

.bohatstvo nie je hrozba

Kontrolná otázka. Keby sa svetová geopolitická mapa rozhodila ako dieliky puzzle, a následne poskladala nanovo, koho by ste chceli ako suseda pre Slovensko, Holandsko či Moldavsko? Kanadu či Kongo? Dovolím si tvrdiť, že väčšina by zvolila prvého člena oboch párov. Keď však vravíme o zbohatnutí Číny či inej veľkej krajiny, vnímame to ako hrozbu.

Pritom z ekonomického hľadiska to nemá opodstatnenie. Fakt, že krajina je bohatšia, znamená len jedno – jej obyvatelia sú schopní vyprodukovať vyššiu hodnotu za kratší čas. Časť z tejto hodnoty ostane doma, ale časť ponúknu na výmenu iným krajinám. Celý svet má dnes úžitok z nemeckých áut, japonských počítačov či amerických internetových služieb, ktoré prinieslo zbohatnutie ich spoločnosti. Podobne prospešné bude aj zbohatnutie tretieho sveta.

Obavy z toho, že Západ príde o lacnú pracovnú silu na východe, sú postavené na ekonomických mýtoch. Už dnes sú čínski robotníci viacnásobne drahší, ako boli dve či tri dekády dozadu, podobne aj indickí či brazílski. Ekonomiku však nezaujíma, aký má pracovník plat na hodinu, ale aký je náklad na vyprodukovanú jednotku. Ak sa zdvojnásobí mzdový náklad, ale zároveň strojnásobí produktivita, pracovník sa stal lacnejším, nie drahším. Produktivita pritom nerastie v korelácii so svalovou hmotou zamestnanca, ale s jeho rastúcim vybavením fyzickým a vzdelanostným kapitálom. Preto aj dnes nájdeme v Nemecku či Švédsku firmy, zamestnávajúce ľudí, ktorí majú síce obrovské mzdové náklady, ale zároveň aj obrovskú produktivitu.

Nepleťme si však dojmy s pojmami. Napriek celkovému bohatstvu krajiny sú Číňania či Indovia chudobní, veľmi chudobní. Priemerný Číňan je v rozmeroch HDP osemkrát chudobnejší ako Američan a priemerný Ind ešte o polovicu viac. Skutočne bohatou robia krajinu až bohatí ľudia, nie sumárne číslo národnej produkcie.

Rast rozvojových krajín nepredstavuje hospodársku hrozbu, znamená však hrozbu bezpečnostnú? Logika medzi budovaním vojenskej sily a ekonomickou výkonnosťou nemusí byť vždy priamočiara. Severná Kórea je jedným z najchudobnejších štátov sveta, napriek tomu má štvrtú najväčšiu armádu na svete. S ekonomickým rastom sa ľahšie uvoľňujú prostriedky pre armádu, zároveň sa však rozvíja ekonomická spolupráca a klesá ochota napríklad bombardovať susedove továrne, ktoré cez akcie vlastnia domáci dôchodcovia. Teória demokratického mieru je príliš sprofanovaná krvavou históriou 20. storočia, než aby sme na základe nej mohli tvrdiť, že ekonomický rast znižuje riziko konfliktu, no môžeme smelo tvrdiť, že ho nezvyšuje.

.nie je všetko zlato

Skôr, než definitívne prisúdime Číne funkciu nového ekonomického vládcu sveta, pripomeňme si ďalšiu lekciu z histórie, tentoraz oveľa bližšej. Hoci Japonsko zažilo krátku chvíľu slávy počas druhej svetovej vojny, krátko po jej skončení to bola izolovaná krajina, ležiaca v troskách, s rozvrátenou spoločnosťou a cudzou armádou na svojom území. Trvalo len dve desaťročia, aby sa stalo ekonomickou superhviezdou. Priemerný rast v 60. rokoch dosahoval 10 percent HDP ročne a napriek neskoršiemu spomaleniu sa na konci 80. rokov zdalo, že výmena pozícií svetového ekonomického lídra je len otázkou času. V Japonsku sa však práve v tom čase naplno prejavila ich výstavba „mostov nikam“, teda realitná a infraštruktúrna bublina, a krajina upadla do stagnácie, ktorá trvá už viac ako dve dekády.  Za ten čas nielenže USA zmizli niekde v diaľke a Japonsko predstihla aj Čína, ale Japonec, nedávno suverénne najbohatší občan Ázie, má dnes menšiu kúpnu silu ako občan Singapuru, Hongkongu, Taiwanu a predbieha ho aj Kórejčan.

Prostý rast vládnych štatistických ukazovateľov nie je dostatočný dôvod veriť tomu, že čo bolo dnes, bude aj zajtra. Rast Číny či Indie je výnimočný najmä tým, že ide o dve najľudnatejšie krajiny sveta. Na svete je viacero rýchlo rastúcich rozvojových krajín, rekordérom so 17-percentným rastom je momentálne severný sused Číny – Mongolsko. Rýchly hospodársky rast čaká len na moment, keď ľudia v tej-ktorej rozvojovej krajine získajú aspoň základné slobody, stabilizuje sa vymáhateľnosť vlastníckych práv a štát prestane brzdiť rozvoj funkčného podnikateľského prostredia. Z nízkeho základu sa rastie oveľa rýchlejšie ako z vysokého. Inak povedané, ak si nemecký farmár kúpi traktor, nevšimnú si to pomaly ani jeho susedia. Ak si traktor kúpi poľnohospodár v Ugande, znamená to revolúciu pre celý okres.

Čína tak dnes rastie vďaka základom, položeným ekonomickou reformou Denga Xiaopinga na prelome 70. a 80. rokov, podobne India s desaťročnou stratou na Čínu naštartovala svoj rast po reformách na začiatku 90. rokov minulého storočia.

Pri zbežnom porovnaní zdanlivo slnečnej ekonomickej situácie týchto krajín s európskym či americkým „prší, v diaľke hrmí, a prišli neoficiálne hlásenia o tornádach“ sa zdá, že súdruhovia z Číny nespravili chybu a my niekde áno. Žiaľ, súdruhovia vždy robia chyby. V prípade tých čínskych ich navyše maskujú za neprehľadnú zmeť centrálnych rozhodnutí, štátnych fondov, lokálnych administrácií s vlastným výkazníctvom, ktoré sa primárne robí tak, aby potešilo nadriadených v centre a rozsiahlym bankovým systémom, do ktorého takisto nie je vidieť, ale to vlastne nie je vidieť nikde na svete...

Znechutenie západných politikov čínskym rastom ich často vedie k obviňovaniu Číny z toho, že naviazali jüan na dolár pri príliš nízkom kurze. No ten, kto na tom v prvom rade stráca, nie je Západ, ktorý si kupuje čoraz kvalitnejšie čínske výrobky, ale čínski spotrebitelia, ktorí za ne dostávajú natlačené doláre, prípadne ďalší papier vo forme dlhopisov. Čínska vláda tak prakticky outsorcovala svoju monetárnu politiku do rúk USA. Takzvanú dolárovú pascu si už začali uvedomovať aj stranícki ekonómovia a v poslednom čase sa čoraz intenzívnejšie snažia v druhom kroku za utŕžené papieriky nakupovať hmotné statky ako zlato či ťažobné firmy. Číňania tiež usilovne nakupujú americké nehnuteľnosti.

.čo bude s Čínou?

Čínsku ekonomiku na prvom mieste neťahá čistý export, ktorý tvorí 5-10 percent HDP, ale investície, ktoré tvoria takmer polovicu domáceho produktu. To znamená obrovské vládne a regionálne projekty najmä v oblasti realít a cestnej a energetickej infraštruktúry. Na jednej strane máme potenciálne obrovské investičné bubliny, vytvorené súdruhmi, na druhej strane tlmenú spotrebu domáceho obyvateľstva, ktorá v ostatnej dekáde znížila svoj podiel na produkte krajiny viac ako o štvrtinu. Dokáže hlad Číňanov po vyššom životnom štandarde vyvážiť potenciálne výbuchy investičnej výstavby? Výsledok nedokáže nikto odhadnúť. Napríklad známy investor Jim Rogers nepovažuje existujúce problémy za dostatočne veľké na to, aby krajine spôsobili závažné ekonomické problémy, iní, naopak, predvídajú katastrofu. Byt v Pekingu stojí 22 priemerných ročných platov obyvateľa mesta. Americký realitný trh sa zrútil, keď priemerná cena na trhu dosiahla päťnásobok ročného platu. Internet obiehajú obrázky novučkých, ale ľudoprázdnych čínskych štvrtí, ktoré márne čakajú na svojich obyvateľov. No toto všetko sú v rozmeroch takmer jeden a pol miliardovej krajiny len anekdotické zmienky, ktoré sú také presné na odhadovanie ekonomickej budúcnosti, ako obliznutý palec na zisťovanie smeru vetra. Bokom však nestojí  ďalšia bublina, a síce tá demografická. Vďaka kombinácii donedávna nízkej dĺžky života a zároveň limitovanej pôrodnosti je už dnes v Číne takmer 40 percent závislých ľudí, teda detí a dôchodcov. Do roku 2050 má tento pomer vystúpiť nad 60 percent.  Aj India má svoje Damoklove meče, hoci menej diskutované, či už je to realitný sektor, vysoká inflácia, ktorú sa nedarí podchytiť, alebo výrazne horšia sociálna situácia obyvateľstva a hroziace náboženské konflikty doma aj za hranicami.

Obávať sa treba domáceho schudobnenia, nie zbohatnutia suseda.

.martin Vlachynský

Autor je analytik INESS

.týždeň, 29.7. 2012

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards