Juraj Karpiš: Dole to ide ľahko, peklo je na konci (.týždeň)

Juraj Karpiš poskytol 26.9.2015 rozhovor do life style rubriky v týždenníku .týždeň.

Juraj Karpiš: Dole to ide ľahko, peklo je na konci (.týždeň)

Pri písaní knihy som sa veľa naučil o štruktúrovaní svojho času.
Iné veci robím s viacerými ľuďmi, ale pri knihe, čo nenapíšem sám, to tam nebude. Rád analyzujem veci a už pred knihou som sa snažil nájsť tie, ktoré sú najzbytočnejšie a žerú veľa času. Maily čítam len raz denne, lebo tie sa dajú riešiť nekonečne. Ráno je mozog relatívne čerstvý, vtedy treba tvoriť. Poobede potom môžem vybavovať poštu. Na facebook som si dal povolenku až večer.

Rodina je pre mňa dôležitá.
Chcel som mať deti, nie je to nič, čo sa len tak stalo. Aký som otec? Laissez faire. Pre niekoho nezainteresovaného to má blízko k anarchii, je tam však set základných pravidiel, ktoré sa musia dodržiavať, ale je ich málinko. Na všetko mám teoretické zdôvodnenie, to je jedna z mojich charakteristických čŕt. Týka sa to aj jedla. Snažím sa dodržiavať pár základných pravidiel – jesť nespracované jedlá, nejesť rastlinné tuky, múku, málo gluténu a tak. Naše deti sú z tohoto hľadiska deprivované. Má to ale výhodu, že keď prídu do cudzej spoločnosti, sú pomerne nenáročné, poteší ich, keď dostanú suchý rohlík alebo džús.

Freediving spája veľa vecí, ktoré mám rád.
Nie je to čisto šport, čisto relaxácia, čisto technická disciplína, ale všetko dokopy. Musím vedieť, ako funguje telo, aj musí trošku trénovať, aj relaxujem. Začalo to tým, kto sa ponorí na jeden nádych hlbšie a vlastnou silou sa dostane dole aj hore. Najprv, treba veľa kopať, ale tak okolo 30 metrov, začnem padať. Voľný pád je na tom to najkrajšie, ako lietanie. Vtedy si človek ľahko povie, idem ešte kúsok hlbšie, je trošku popletený a je mu fajn. Preto to rozhodnutie, pokiaľ sa potopí, musí urobiť už hore. Dole to ide ľahko, ale peklo je na konci.

Každý človek má optimálne ja a reálne ja.
Snaží sa to reálne dotlačiť k tomu optimálnemu, ale nikdy tam nedôjde. Som len obyčajný smrteľník, ale nemám nejakú extra závislosť, skôr naopak, neviem byť hedonista, brutálne nešpekulovať nad všetkým.

Závisť je niekedy konštruktívna, vie nakopnúť.
Ale tí ľudia, čo sú mimoriadni, majú mimo-riadny život a to často nie je na závidenie. Dnešná kultúra si zamieňa úspech so šťastím. Ja by som hlavne chcel mať dobrý život a popri tom niečo dosiahnuť, nie naopak, dosiahnuť niečo na úkor života. Som majster nízko visiaceho ovocia. Takže nie, nezávidím iným, lebo nikdy nevidno, čo všetko museli pre ten úspech obetovať.

Fotím len dokumentačne, pre seba.
Sú to výseky sveta, aby som sa mohol ku nim vrátiť. Na fotkách mám minulosť, pamätám si ju, ale niekedy sa rád pozriem, ako to bolo naozaj. Človek svoj príbeh opakovaným prerozprávaním mení, je dobré mať nejaké záchytné body. Fotky vyvolajú vnútorné obrazy, je to taký háčik, na ktorom visí množstvo iných spomienok. Keby tie vonkajšie háčiky zmizli, tak sa stratia aj tie vnútorné.

Svoje experimenty si robím v exceli.
Meriam rôzne veci, trénovanie, strava, kedy vstávam, je to taký môj denník, sledujem, koľko zdravých dní mám ešte podľa tabuliek do odhadovanej smrti, teraz je to 10 783. Občas si to pozriem ako taký wake-up call. V duchu toho pravidla 10 000 hodín, ktoré potrebujem, ak chcem byť v niečom dobrý, tak sa pozriem, či mám dostatok dní ešte sa niečo naučiť. Kedysi mali ľudia lebku na stole ako pripomienku pominuteľnosti, keď začali mať pocit, že sú dôležití, že musia zachrániť svet, pozreli na ňu a upokojili sa. Toto počítadlo dní do smrti je tiež také – s ním môžem pomeriavať či to, čo robím, stojí za to.

.týždeň, 26.9.2015

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards