Krajina bez ideí? (.týždeň)

Od roku 2006 máme v zásuvke reformu sociálneho systému, zameranú na jeho väčšiu adresnosť a solidaritu. Snažili sme sa robiť ju tak, že môže byť prijateľná pre človeka s pravicovým i ľavicovým presvedčením. Len máme pocit, že po nej nie je dopyt, cituje Juraja Karpiša 30.5.2015 .týždeň.

Krajina bez ideí? (.týždeň)

Robert Fico predstavil ďalši sociálny balíček. Môžeme si o ňom mysliet všeličo, ale nachádzajú sa v ňom návrhy, ktoré sú pre ľavicovú stranu legitímne. Našou otázkou je, kam sa podel niekdajší potenciál pravicového prostredia zlepšovať Slovensko.

smer sa vďaka tomuto balíčku prezentoval na verejnosti ako strana nabitá iniciatívou. A čo opozičné strany? Majú vôbec nápady? Skrýva sa niekde v pravej časti politického spektra reformný potenciál či zaujímavé koncepty, ktoré by výraznejšie zmenili túto krajinu k lepšiemu? Na prvý pohľad sa to tak nejaví. Akoby opozícia stíhala iba kritizovať to, čo robí Robert Fico. Rozprávali sme sa s viacerými ľuďmi, ktorí boli pri vzniku kľúčových reforiem druhej Dzurindovej vlády, a hľadali sme dôvody či okolnosti toho, prečo sa vtedy v relatívne krátkom čase podarilo presadiť významné sociálno-ekonomické zmeny. Hovorili sme však aj s ľuďmi, u ktorých predpokladáme, že by dnes mohli pracovať na zásadných nápadoch a majú nejakú víziu. Spolu sme uvažovali nad tým, či je dnešné Slovensko krajinou bez ideí.

.žijeme štandardnú situáciu Ján Oravec bol v roku 1992 jedným zo zakladateľov Nadácie F. A. Hayeka, v rokoch 1999 až 2003 pracoval na ministerstve hospodárstva ako šéf stratégie a momentálne je prezidentom Združenia podnikateľov Slovenska.

,,Stále sa snažím o to isté ako vtedy, teda aby štátu záležalo na kvalitnom a nediskriminačnom podnikateľskom prostredí pre všetky firmy." Situácia pred pätnástimi rokmi bola podľa Oravca špecifická. Išlo o zhodu šťastných okolností. Prvou bola globálna klíma. Koncom 90. rokov mali ľudia ešte stále v povedomí kolaps komunizmu. Globálne teda prevládalo presvedčenie, že centrálne plánovanie zlyhalo a podobne aj jeho sociálnodemokratické soft-verzie. No medzitým trend ekonomickej liberalizácie vyprchal, na čom sa podpísala aj finančná kríza. ,,Vždy som varoval pred triumfalizmom typu, že už nás čaká len liberálny raj. Už vtedy mi bolo jasné, že takáto atmosféra môže vydržať len do prvej krízy," hovorí Oravec. ,,Pretože politické, hospodárske a vojenské krízy sú najvďačnejším spúšťačom štátnych intervencií." Zmenu globálnej názorovej klímy sprevádzal aj dynamický vývoj na Slovensku. Reformy zo začiatku tisícročia boli realizované v podstate úzkou názorovou menšinou. ,,Ľudia s ľavicovým zmýšľaním medzitým u nás nevymizli. Len sa dlho držali v ústraní. Nevedeli totiž rozchodiť pád komunizmu. Opäť sa viac začali ozývať, keď prišla kríza." Podľa Oravca išlo o prirodzený vývoj, keďže sa len prejavila názorová väčšina, ktorá tu vždy bola prítomná. Ľavica získala novú krv aj vďaka mladým Slovákom, ktorí sa zo západných univerzít vrátili s ľavicovým presvedčením. To už nebolo vulgárne, ale salónne a sofistikované - a preto aj presvedčivejšie ľavičiarstvo. Ďalším problémom sú podľa Oravca mýty o reformách samotných.

,,Dodnes sa hrdíme rovnou daňou, no ani vtedy sa nám nepodarilo presadiť, aby štát vyberal menej. O tom ani pravicoví politici nechceli počuť."

Napokon pominuli politické elity, ktoré mali odvahu hlboké spoločenské reformy realizovať, a tak sa trochu do úzadia stiahli pre zmenu ľudia, ktorí tieto zmeny vymýšľali. ,,Čo tu máme dnes, považujem za štandardnú situáciu, ktorá reálne odráža rozvrstvenie slovenskej spoločnosti. To, čo sa dialo od roku 1999 až do roku 2005, bola skôr úchylka, aj keď z nášho hľadiska pozitívna." Ak si kritická väčšina verejnosti želá štát, ktorý veľa a aktívne zasahuje do ekonomického a spoločenského života, politici nepôjdu proti týmto náladám. Inými slovami, ak neexistuje voličský dopyt po reformách, politici ani takúto politiku nebudú ponúkať. A keď nebude dopyt politikov po nápadoch z mimovládnej sféry, títo ľudia si svoje koncepty budú robiť len do zásuvky. No problém je aj v pravicových stranách samotných. Smer si svojimi opatreniami cielene pestuje základňu voličov, ktorí sú klientmi sociálneho štátu, a preto nebude v ich záujme, aby sa vláda zo života občanov sťahovala. Analogicky by sa pravicové strany, keď sú pri moci, mali snažiť, aby sa rozširoval okruh ľudí, ktorých živí ich vlastná práca alebo podnikanie a je teda ich záujmom, aby štát neprerozdeľoval viac a nezasahoval ľuďom do životov. No ako upozorňuje aj Oravec, byrokratické bremená pre občanov rastú za každej vlády už od 90.

rokov, a tak má verejnosť často pocit, že ani pravica priamo v ich životoch veľa nezmení.

.žičlivé prostredie think-tankov Robert Žitňanský bol v deväťdesiatych rokoch novinár. Ako jeden z mála ľudí pôsobiacich v médiách vtedy rozumel reformám, ktoré sa pripravovali kdesi v podhubí mečiarovského režimu. Spomína si napríklad na bytový seminár u Jána Oravca v roku 1996, kde sa hovorilo o dôchodkovej reforme.

Vyzeralo to ako uletená debata, ale o sedem rokov to bolo v parlamente.

Podhubie žičlivé pre reformy sa vtedy sústredilo v mimovládnom sektore:
,,Boli tu nesmierne živé think-tanky plné šikovných ľudí s intelektuálnou kapacitou, navyše boli zdroje. Donori vtedy veľa investovali do budovania občianskej spoločnosti, a tak si ľudia v think-tankoch mohli sami vymýšľať, na čom chcú robiť." Žitňanský tvrdí, že dnes už prostredie mimovládneho sektora nie je pre nové idey či nápady také žičlivé. Thinktanky sú grantmi povzbudzované k tomu, aby sa venovali najmä korupcii a transparentnosti, alebo ,,scitlivovali" spoločnosť napríklad ku genderovým témam.

,,Protikorupčná téma, resp. transparentnosť je veľká téma všade vo svete a Slovensko je na špičke," oponuje šéf Transparency International Gabriel Šípoš. ,,Nikde sa nezverejňujú zmluvy a výdavky vlád tak rozsiahlo ako u nás. Podobne súdne verdikty." Podľa šéfa TI ide vlastne o zmenu vzťahu štátu a verejnosti, lebo verejnosť dostáva do rúk možnosť porovnávania a výberu, respektíve verbálneho nesúhlasu na základe dát. Gabriel Šípoš nemá pocit, že je tu zrazu akési ticho, teda že by nevznikali nové nápady či reformy. ,,Myslím si, že ten kontext je trochu iný ako pred 10 či 15 rokmi, keď sme inštitucionálne dobiehali Západ. Preto tu dnes nemôžeme čakať také veľké projekty." Robert Žitňanský okrem mimovládneho sektora, ktorý v deväťdesiatych rokoch produkoval zaujímavé nápady a reformy, pripomína aj významnú úlohu Konzultačného zboru, ktorý fungoval pri Demokratickej strane najmä za čias Jána Langoša a Petra Zajaca. Išlo o rôznorodé združenie ekonómov, technikov, právnikov, literárnych vedcov či lekárov, z ktorého vyklíčili mnohé myšlienky. ,,Bola to malá skupina odhodlaných ľudí, ktorí chceli zmeniť krajinu, " myslí si Žitňanský a pripomína teóriu o tom, že raz za čas sa v krajine otvorí ,,okno príležitostí". Vtedy takáto intelektuálne zdatná a odhodlaná skupina môže svoje nápady či vízie realizovať. Toto okno nebýva otvorená dlho, ale treba ten krátky čas využiť. To sa podarilo počas druhej Dzurindovej vlády. Ak je toto ,,okno príležitostí" dlho zatvorené, narastá frustrácia, nápady zostarnú v zásuvkách a vízie či reformy vyšumia do stratena. To sa môže udiať teraz.

Robert Žitňanský prestúpil z médií do politiky a pokúšal sa svoje vízie uplatniť v Lipšicovej strane NOVA. Dnes už v tejto strane nie je a o dôvodoch svojho odchodu nechce verejne hovoriť. Ale pripomína, že dnes v politike funguje akýsi Faktor X, ktorý priniesol Igor Matovič. ,,Politik je ochotný stáť aj nahý na priechode a dať sa zraziť autom, len aby bol v správach." Zitňanský je presvedčený, že diskusia o víziách a nápadoch sa vráti do krčiem a kaviarní. A okno príležitostí sa môže otvoriť opäť aj veľmi nečakane. Ale čo vlastne voliči očakávajú od politikov? Zitňanský tvrdí, že kým za Mečiara išlo o slobodu, za Dzurindu o integráciu do Európy, teraz ľudí najviac hnevá neporiadok, rozklad, chaos. ,,Fungujúci štát, to je dnes silná téma," dodáva.

.dať podnikateľom pokoj Vladimír Tvaroška bol štátnym tajomníkom ministerstva financií a bol pri zavádzaní rovnej dane na Slovensku. Odborná verejnosť ho vnímala ako pravú ruku Ivana Mikloša. Tvaroška spomína, že ani za čias Vladimíra Mečiara nebol po reformách dopyt zo strany vlády, ale existoval iný typ dopytu - z veľkej časti spoločnosti a opozičných strán. Aj preto to bola pre vznik reformných myšlienok dobrá pôda, hoci po nich vládni politici vtedy nesiahali. ,,Dnes je tretí sektor chudobnejší ako v tých časoch, aspoň pokiaľ ide o reformne zamerané think-tanky a ani akútnosť zmien v niektorých odvetviach nie je taká, ako bývala," dodáva Tvaroška. Zatiaľ čo zdravotníctvo či školstvo potrebujú zásadné zmeny, podnikateľom by pomohlo už aj to, keby im štát dal pokoj a nejaký čas nemenil pravidlá. No Tvaroška vidí ešte dva iné dôvody, prečo je tu menšia aktivita mozgov schopných dať dokopy zaujímavé nápady: sú tu širšie kariérne možnosti ako pred dvadsiatimi rokmi a nižší pocit ohrozenia z toho, kam bude smerovať krajina. Talentovaní ľudia preto už nevidia v dizajnovaní reforiem takú výzvu, ako v časoch, keď Slovensko stálo na dôležitej križovatke.

.nie sú ľudia Predseda strany SaS Richard Sulík spolupracoval na daňovej reforme počas druhej Dzurindovej vlády. Niesol sa s ním príbeh študenta, ktorému v tom čase šťastná konštelácia hviezd otvorila dvere u ministra financií s diplomovkou o rovnej dani. Kam sa podľa Sulíka dnes podel reformný étos? ,,Slovo reforma vďaka marketingu Smeru získalo veľmi negatívny nádych a dnes sa ho boja aj niektorí pravicoví politici, aby neboli za sociálnych netvorov," hovorí. ,,Uvidíme vo volebnej kampani, kto okrem SaS sa k reformám prihlási." Sulík si všíma aj odchod niektorých kvalitných ľudí z ministerstva financií do súkromnej sféry či živorenie think-tankov, ktoré kedysi utvárali verejnú debatu. ,,Nie sú prosto ľudia." V roku 2002 bola podľa neho situácia iná. ,,Zvrat priniesli voľby. Politici pravicových strán boli v podstate do poslednej chvíle zmierení so svojou porážkou a verili, že Smer prevezme moc. Napokon im víťazstvo spadlo do lona a to im zrejme dodalo odvahu ísť do vecí naplno." Sulík tiež upozorňuje, že pravicové strany nemali svoje koncepty rozpracované. S návrhom zaviesť rovnú daň prišiel Ľudovít Kaník i politici KDH, no ich plány existovali len v hrubých náčrtoch. ,,Jeden z mála pripravených bol Rudolf Zajac, ktorý na reforme zdravotníctva cieľavedome pracoval." V roku 2010 bola už situácia iná: ,,Iveta Radičová nebola premiérkou, ktorá by si povedala, že chce presadiť tvrdé, ale správne pravicové reformy s nádejou na plody o dva-tri roky." Navyše koaličné strany proti sebe sústavne intrigovali. ,,Napriek tomu sa nám podarilo predložiť predprípravu k odvodovému bonusu, ktorý bol však stopnutý pádom vlády." No Richard Sulík nesúhlasí s tým, že záujem o reformy medzi politikmi nie je, aspoň pokiaľ ide o jeho stranu. V priebehu niekoľkých týždňov sa chystá predstaviť verejnosti ambiciózny ekonomický program, s ktorým strana pôjde aj do volieb v roku 2016. ,,Som presvedčený, že to s odstupom bude najlepší ekonomický program."

.iniciatívy zdola vítam

Ani Juraj Karpiš z think-tanku INESS nesúhlasí s tvrdením, že nápady by neboli: ,,Od roku 2006 máme v zásuvke reformu sociálneho systému, zameranú na jeho väčšiu adresnosť a solidaritu. Snažili sme sa robiť ju tak, že môže byť prijateľná pre človeka s pravicovým i ľavicovým presvedčením. Len máme pocit, že po nej nie je dopyt." Okolo roku 2000 to bolo inak. Krajina trpela 20-percentnou nezamestnanosťou a zažívala menovú krízu. Jedno z vysvetlení, prečo reformné úsilie na Slovensku ustalo, hovorí, že nízko visiace plody sa už zozbierali. Inak povedané, tie veci, ktoré boli relatívne jednoduché, sa už urobili a zostali len riešenia náročných a dlhodobých problémov, ktoré zmeny k lepšiemu prinesú až v dlhšom horizonte (takzvané vysoko visiace plody). No Karpiš si myslí, že v sociálnom systéme, zdravotníctve a školstve priestor pre jednoduché zmeny s ďalekosiahlymi pozitívnymi dopadmi stále ešte existuje. ,,Príslušníci strednej vrstvy sú zatiaľ ešte príliš mladí a málo chorí, takže necítia napríklad zlepšenie zdravotníctva ako svoju naliehavú potrebu, s ktorou by tlačili na politikov." Naproti tomu dôchodcovia, ktorí zdravotníctvo využívajú najviac, sú už na zlú úroveň služieb navyknutí, doktor je pre nich stále nespochybniteľnou autoritou a aj keď sú nespokojní, často nevedia tieto pocity politicky artikulovať. Preto sa nedeje nič.

Samozrejme, každá zmena vytvára víťazov a porazených. Dotiahnutie reformy zdravotníctva do úspešného konca by mohlo ohroziť postavenie rôznych vyhľadávačov renty, ktorí profitujú zo súčasného stavu. ,,Pritom zdravotná starostlivosť vytvára obrovské možnosti pre štandardných investorov, ktorí by do neho boli ochotní naliať peniaze, ak by sa začalo správať ekonomicky racionálnejšie," vysvetľuje Karpiš. Slogany ako ,,zdravie nie je tovar" neobstoja. ,,Komu vadí zisk v oblasti zdravotníctva, ten by mal vedieť, že na ňom už dnes profitujú mnohí, no nie v transparentnej podobe, ale vo forme vyhľadávania renty z neprehľadného pletenca vzťahov." S tvrdením, že Slováci viac inklinujú k paternalizmu než iné národy, napríklad Česi, Karpiš nesúhlasí. ,,Verím, že ak sa v nejakej oblasti musí uskutočniť zmena, ten príbeh sa dá vystavať tak, že to volič prijme. Navyše, Slovensko je malé, čo znamená, že niekedy sa pozitívne zmeny dajú presadiť prekvapujúco rýchlo." Samozrejme, svet sa dá zlepšovať aj inak ako politickými prostriedkami a veľkými štrukturálnymi reformami. Veľa ľudí robí v malom projekty, ktoré majú za cieľ zlepšiť život ľudí, akurát rezignovali na veľkú politiku. ,,Kto chce zmeniť svet, mal by si najprv upratať v záhradke," hovorí Karpiš. ,,Ja mám rád švajčiarsky prístup, ktorý vyplýva z ich kantonálneho usporiadania. Teda, že ľudia si čo najviac riešia veci na svojej miestnej úrovni. Badám tento trend aj u nás a vnímam ho pozitívne."

.chýbajú múdre inštitúcie Podpredseda Siete Miroslav Beblavý prichádza v parlamente s návrhmi rôznych systémových opatrení, ale málokedy sa mu podarí upútať väčší záujem médií či rozprúdiť verejnú debatu. Beblavý je presvedčený, že veľká časť médií prijala pohľad, že pravica je v katastrofálnom stave a Smer bude vládnuť ešte dlho. Nevidia preto zmysel zaoberať sa niečím, čo nemá šancu sa presadiť. ,,Ale ani v iných štátoch to nie je tak, že sa intenzívne debatuje o veľkom počte ideí. Občas sa niečo vynorí, ale ak to nemá charizmatického nositeľa a nereaguje na nejakú vyhrotenú situáciu, tak to tiež zapadne," hovorí Beblavý. Oproti reformnému obdobiu z konca 90. rokov sa podľa neho zmenila aj spoločenská atmosféra. Voliči nadobudli pocit, že pri moci už boli všetci, vyskúšali sa všetky recepty a mnohé veci napriek tomu nefungujú. Obrnili sa preto istým skepticizmom a výsledkom je nižší dopyt po zmenách. Ďalšou výzvou pre politikov je podľa neho aj to, že zložité systémy ako napríklad v zdravotníctve sa nedajú zmeniť jednou zázračnou reformou, ale len permanentným dobrým manažmentom spojeným s množstvom konkrétnych reformných krokov. ,,Problémom je tiež to, že na Slovensku je málo ľudí, ktorí zdravotníctvu, školstvu, polícii, či súdom rozumejú do hĺbky, majú medzinárodný rozhľad, a okrem toho aj znalosť slovenských reálií aj schopnosť formulovať jasnú víziu. V týchto oblastiach sa síce dá inšpirovať v zahraničí, ale opatrenia sa nedajú kopírovať. Oveľa dôležitejšie je pochopiť, čo môže fungovať v slovenskom prostredí. Navyše sú to problémy na dlhý boj, ktoré nemajú takú jednoduchú vlajku ako bola rovná daň," tvrdí Beblavý. Za hendikep Slovenska považuje aj to, že univerzity či štátne výskumné inštitúcie stále nefungujú ako významný zdroj nápadov. ,,Na Slovensku máme oficiálne tisíce ľudí, ktorí by sa mali vedecky zaoberať touto spoločnosťou. Kde sú?" pýta sa Beblavý. Zároveň dodáva, že keď chce ako politik nejakú odbornú vec konzultovať, existujú maximálne dvaja, traja ľudia v danej oblasti, ktorým môže zavolať. ,,U nás to je stále o múdrych ľuďoch, nie o múdrych inštitúciách. S výnimkou Inštitútu finančnej politiky, Rozpočtovej rady či Transparency International je múdrosť v hlavách niekoľkých ľudí, nie inštitúcií. Niečo také ako inštitucionálna múdrosť tu neexistuje." Aj kvôli tomu sa Sieť rozhodla založiť stranícky think-tank Alfa. Beblavý priznáva, že tento krok má podporiť prezentáciu Siete ako strany ideí. Atmosféra silného volania po zmenách zo strany voličov, ktorá je predpokladom na uskutočnenie zásadnejších reformných nápadov, sa podľa Beblavého ešte vráti. Otázkou však je, či z nej budú profitovať reformátori alebo skôr antisystémovi politici. ,,Čo sa určite nevráti, je doba, keď sa dal nejaký systém budovať úplne nanovo. Keď si zoberieme školstvo alebo zdravotníctvo, tak to nebude tak, že sa napíše desať úplne nových zákonov a nastaví sa úplne nový systém. Bude si treba strategicky vybrať niekoľko kľúčových zmien, ktoré systém vylepšia a tie presadiť," uzatvára Beblavý.

.žiadne veľké reformy Zuzana Zimenová so skupinou ľudí okolo nej pripravovali školskú reformu počas druhej Dzurindovej vlády. Hoci vláda napokon dostala k dispozícii kompletnú reformu na kľúč, vinou pomalosti ministra Fronca sa do nej ani nepustila a bolo to najväčšie manko, ktoré po sebe reformne naladená vláda zanechala. Paradoxne sa potom do reformy školstva pustil Ficov a Slotov minister školstva Mikolaj. Použil materiály pripravené pre Fronca a reformu naozaj zaviedol, ale bolo to, ako keby Kim Ir Sen zavádzal americkú ústavu.

Pre Zuzanu Zimenovú zo smutnej mikolajovskej epizódy vyplynulo jedno dôležité poučenie - uvedomila si dôležitosť komplexnej prípravy reformy vrátane komunikačnej stratégie. V reakciách na Mikolajovu ,,deformu" totiž videla, že odpor vyvolávajú aj zjavne pozitívne zmeny, akými bolo napríklad dvojúrovňové kurikulum predstavované štátnymi a školskými vzdelávacími programami. Dnes preto robí Zimenová na dlhodobom projekte Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku, ktorého cieľom je mapovať predstavy verejnosti o školstve, aby sa prípadná rekonštrukcia pokazenej reformy diala bez zbytočných komunikačných chýb. O nových víziách pre školstvo sa však teraz veľa hovorí aj v neformálnej skupine okolo šéfredaktora časopisu Dobrej školy Vlada Burjana. Táto partia ľudí pripravuje dokument pod pracovným názvom Moderná koncepcia vzdelávania.

Začali ho pôvodne vytvárať na objednávku jednej z nových politických strán, no skupina sa neskôr rozhodla nepracovať len pre jednu stranu a mieni dať hotový dokument k dispozícii celej verejnosti. ,,Diskusie už len v takej úzkej skupine, ako je tá naša, ukazujú, že nejaký širší konsenzus dnes zrejme nebude možný," tvrdí Vlado Burjan. ,,Preto nemá význam pripravovať žiadnu presne nalinkovanú reformu. Skôr treba hľadať taký ideový a právny rámec pre budúce vzdelávanie, aby mohlo byť omnoho voľnejšie a variabilnejšie ako to dnešné." Burjan tvrdí, že priaznivým faktorom súčasného rozmýšľania o reforme vzdelávania je, že čoraz viac rodičov sa o túto tému začína zaujímať a čoraz viac rodičov prestáva byť ochotných pasívne prijímať to, čo im a ich deťom štát nadiktuje. ,,Treba si však uvedomiť, že istá kríza tradičného štátneho školského systému nie je špecificky slovenským problémom. Je pociťovaná v mnohých vyspelých krajinách a nikde si s ňou zatiaľ nevedia rady," dodáva Vlado Burjan.

Projekty Chceme vedieť viac o budúcnosti vzdelávania na Slovensku a Moderná koncepcia vzdelávania nie sú veľkými reformnými plánmi. Daniel Bútora, ktorý sa školskej téme dlhodobo venoval ako novinár aj ako manažér, to však nevidí ako problém: ,,Reformy zo začiatku 90. rokov boli často sprevádzané veľmi naivnými predstavami. Po pár rokoch prišlo vytriezvenie a realistickejšie rozmýšľanie. Reformátorské nadšenie prichádzalo vo vlnách, pričom každá ďalšia bola celkom prirodzene slabšia ako tá predchádzajúca.

Dnes sa však začína v spoločnosti objavovať akýsi revival starých inštinktov a revízia ponovembrových reforiem. Dnešné reformátorské úsilie má preto skôr charakter rôznych iniciatív proti tomuto všeobecnému trendu."

.čakanie na kokteil Aj z výpovedí respondentov tejto témy je zrejmé, že reformný kokteil, ktorý by dodal chuť verejnej politike, môže mať mnoho farieb aj ingrediencií. Problémom Slovenska napokon nie je, že by nápady úplne chýbali. Priaznivé volebné výsledky by dokonca mohli vyniesť k moci strany, ktoré sú reformnému prostrediu ochotné aspoň načúvať. Najväčšou výzvou nebude ani tak odbornosť, keďže nápady sa dajú aj odpozerať od úspešnejších krajín, ale skôr politická odvaha pustiť sa do hĺbkových zmien a schopnosť vysvetliť ich zmysel verejnosti. .

Redakcia .týždňa, 30.5.2015

INESS je nezávislé, neštátne a nepolitické občianske združenie. Všetky naše aktivity sú financované z grantov, 2% daňovej asignácie, vlastnej činnosti a darov fyzických a právnických osôb. Naše fungovanie, rozsah a kvalita výstupov, teda vo veľkej miere závisí aj od Vašej štedrosti.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards