Štvordňový pracovný týždeň bez ružových okuliarov

Dvaja mágovia politického marketingu nedávno vytiahli návrh pracovať len štyri dni do týždňa. Téma je to ľúbivá a tak sa toho hneď chytili viaceré média. Objavili sa články s popismi experimentov, kde štvordňový pracovný týždeň úspešne skúšali a príkladmi krajín, kde ho dokonca implementovali. Veľa týchto informácií však bolo nepresných a skreslených, čo prinieslo zmätok a spoločnosťou teraz koluje veľa poloprávd o štvordňovom pracovnom týždni. Urobme si v tom trocha poriadok.

Štvordňový pracovný týždeň bez ružových okuliarov

Najskôr k bájnym krajinám, kde ľudia pracujú už len štyri dni do týždňa. Napríklad o Belgicku sa zvykne hovoriť, že je to prvá krajina, kde túto politiku zaviedli. V skutočnosti tam však politici len povolili možnosť rozložiť si odpracované hodiny medzi štyri dni namiesto piatich. To je možné aj na Slovensku. 

Ďalšou spomínanou krajinou je Litva, kde zaviedli štyri dni práce pre rodičov s deťmi. Ale už sa nezvykne dodať, že to platí len pre rodičov detí do veku troch rokov a len pre zamestnancov verejného sektora. Na Slovensku máme pre zamestnaných rodičov 5 dní dovolenky navyše a to bez ohľadu na to, kde pracujú.  

Ďalším príkladom krajiny so štvordňovým pracovný týždňom sú Spojené Arabské Emiráty. Ten ale platí len pre verejných zamestnancov. Z peňazí daňových poplatníkov, alebo magických výnosov z predaja ropy, sa financuje deň voľna navyše ľahšie. Koniec koncov aj slovenskí zamestnanci vo verejnom sektore sú už v polovici cesty k štvordňovému pracovnému týždňu. Pracujú oficiálne 37,5 hodín do týždňa a majú o týždeň dovolenky viac. 

Iný obľúbený príklad je Francúzsko, kde platí 35-hodinový pracovný týždeň. V skutočnosti však pre drvivú väčšinu zamestnancov ostal tento počet hodín len na papieri a pracujú dlhšie. Aj keď zákon im za prácu nad 35 hodín zabezpečil príplatky. Keď sa pozriete na štatistiky Eurostatu, tak uvidíte, že zamestnanci na plný úväzok pracujú vo Francúzsku 38,6 hodín do týždňa, čo je viac ako na Slovensku (38,4).  

Medzi jednoznačne najcitovanejšie príklady krajín so štvordňovým pracovný týždňom patrí Island. Tu prebehol medzi rokmi 2015 a 2019 experiment na 2500 zamestnancoch. Po publikovaní štúdie hodnotiacej tento experiment, začali média označovať skracovanie pracovného týždňa na Islande za „ohromujúci úspech“.

O čo viac ľudí písalo o tomto experimente, o to menej ľudí aj skutočne čítalo publikovanú štúdiu. Keby tak urobili, tak napríklad zistia, že na 80 stranách štúdie sa spomína štvordňový pracovný týždeň len dva krát. A to z dobrého dôvodu. Na Islande totižto nikto neskúšal skrátiť pracovný týždeň o jeden deň, t.j. 8 hodín. Dokonca ani o 7, 6, alebo 5. Približne 8 % pracovísk znížilo počet odpracovaných hodín do týždňa o 4 hodiny. 45 % o 3 hodiny a zvyšná skoro polovica pracovala len o 1-2 hodiny menej. Toto jednoducho nebol experiment so štvordňovým dňovým pracovným týždňom. 

Podobné mýty sa šíria médiami aj o následnom hojnom využívaní štvordňového pracovného týždňa po experimente. Väčšine zamestnávateľom sa vraj osvedčil a tak v ňom pokračujú. V samotnej štúdii sa ale píše, že v súkromnom sektore sa znížil počet odpracovaných hodín v priemere o 35 minút do týždňa a vo verejnom sektore o 65 minút. To potvrdzujú aj dáta z Eurostatu. Podľa nich odpracuje v priemere zamestnanec na plný úväzok na Islande 39,5 hodín do týždňa. To je o jednu celú hodinu viac ako na Slovensku.

Podobné a mnohé ďalšie nedostatky sa týkajú veľkej časti pokusov a experimentov so štvordňovým pracovným týždňom. Európska komisia nedávno publikovala výskum (2023), kde ukazuje, že tieto štúdie obsahujú množstvo metodologických problémov, ktoré diskvalifikujú ich závery. Nedostatky našli na prakticky všetkých úrovniach výskumu. Od preukazovania kauzality, cez spoľahlivosť zbieraných dát až po transparentnosť reportovania výsledkov a výber vzoriek a kontrolných skupín.

Tieto štúdie spravidla nemajú skutočne experimentálny charakter, ale jednoducho porovnávajú stav „pred a po“. Firmy a zamestnancov nevyberajú náhodne, ale tých, ktorí sa prihlásia. Pri dátach sa často spoliehajú na subjektívne a nespoľahlivé pocity a dojmy účastníkov experimentu. Nevyužívajú základné štatistické metódy a nereportujú dôležité štatistické testy. Vzorky firiem nie sú reprezentatívne. A veľkú rolu pri týchto experimentoch môže hrať aj tzv. Hawthorne efekt. Ten upozorňuje, že pracovnici menia svoje správanie sa (pracovitosť, produktivita) z dôvodu, že sú si vedomí, že sú súčasťou experimentu.  

Tieto nedostatky vedú k tomu, že si v skutočnosti nemôžeme byť istí, či pozitívne výsledky, ktoré štúdie ohlasujú, sú skutočné (interná validita). A rovnako si nemôžeme byť istí, že ak aj sú skutočne pozitívne, či platia aj pre zvyšné časti ekonomiky a iné krajiny (externá validita). 

Jednoducho štúdie so štvordňovým pracovným týždňom sú často skôr len propagačné materiály, ktoré majú jasne daný cieľ a agendu, než skutočný akademický výskum, ktorý by nám niečo povedal o fungovaní štvordňového pracovného týždňa. Nastavovať na základe nich počet odpracovaných hodín pre všetkých zamestnancov v ekonomike je vysoko nezodpovedné a predovšetkým nebezpečné. Štvordňový pracovný týždeň sa môže stať zaujímavým zamestnaneckým benefitom, dobrovoľnou dohodou zamestnanca a zamestnávateľa, ale určite nie verejnou politikou a súčasťou Zákonníka práce.

06.02.2024, DenníkN

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards