Potomkovia kultúry bezdetných: ako prežiť Stalina a Mao Ce-tunga

Ľudia sú jediné živočíchy, ktoré dedia svoje vlastnosti okrem rodičov aj od susedov. To nie je začiatok zlého vtipu. To je duálna teória dedičnosti. O tej prvej, genetickej dedičnosti, ste sa učili v školách. O druhej, kultúrnej dedičnosti, sa snažím šíriť osvetu tu. Píšem o nej tak veľa a často, lebo ľudia zvyknú podceňovať jej silu a trvácnosť. Alebo ju dokonca vo svojom chápaní sveta a spoločnosti ani nevnímajú. A to je chyba.

Potomkovia kultúry bezdetných: ako prežiť Stalina a Mao Ce-tunga

Genetická dedičnosť ovplyvňuje kvalitu hardwaru, ktorú zdedíte po rodičoch. Kultúrna dedičnosť funguje ako softwarový update, ktorý si stiahnete sociálnym učením sa z hláv ľudí vo vašom okolí. Tento software nenaprogramoval konkrétny človek alebo firma, ale vznikal ako Open Source. Je výsledkom storočí kolektívnej práce našich predkov, ktorú nikto vedome neplánoval ani neriadil. Je výsledkom ľudského myslenia, ale nie ľudského zámeru.

A tento kultúrny software je veľmi robustný. Dokáže prežiť, aj keď sa niekto rozhodne poničiť hardware, na ktorom aktuálne beží. V histórii je niekoľko smutných príkladov takýchto tragédií. Najčastejšie spojených s budovaním lepších zajtrajškov. Socializmu.

Nepriatelia ľudu

V roku 1917 Lenin jasne deklaroval postoj nového režimu k vtedajšej inteligencii:

„Žiadne zľutovanie pre týchto nepriateľov ľudu, nepriateľov socializmu, nepriateľov pracujúcich! Vojna na život a na smrť proti boháčom a ich prisluhovačom, buržoáznym intelektuálom.“ (Lenin, 1917)

O 20 rokov neskôr Stalin doviedol tento postoj do reálnej politiky:

„Kto sa pokúša rozbiť jednotu socialistického štátu... je úhlavným nepriateľom ľudu ZSSR. A my zničíme každého takéhoto nepriateľa... zničíme jeho príbuzných, jeho rodinu.“ (Stalin, 1937).

A tak začali deportácie umelcov, inžinierov, manažérov, profesorov a ďalšej inteligencie do gulagov. Od roku 1929 do Stalinovej smrti pristálo v súostroví gulag 11,3 milióna ľudí. Z toho približne 30 % boli práve „nepriatelia ľudu“ v podobe „boháčov a inteligencie“.

Výsledkom tohto selektívneho vysťahovania bolo, že regióny s gulagmi mali výrazne vzdelanejšiu populáciu než zvyšok Sovietskeho zväzu. Podiel ľudí s vysokoškolským vzdelaním v nich bol trikrát vyšší než bol priemer celého Zväzu.

Po Stalinovej smrti v roku 1953 začali gulagy zatvárať a tí politickí väzni, ktorí prežili, získali slobodu. Veľká väčšina z nich však ostala bývať v okolí gulagov. Už sa nemali kam vrátiť, režim zabil ich kariéru a často aj priateľov a rodinu.

Takto sa v priebehu pár dekád skokovo zmenilo kultúrne podhubie mnohých oblastí v Sovietskom zväze. Vysťahovaní ľudia si so sebou priniesli svoje zvyky, hodnoty a postoje. Svoj kultúrny software. Keďže išlo o vysoko vzdelaných ľudí, boli to zvyky, hodnoty a postoje, ktoré pripisujú dôležitosť vzdelaniu. A autori štúdie „Enemies of the people“ (2020) sa pozreli na to, ako táto vynútená aktualizácia kultúrneho softwaru v regiónoch prispela k miestnej ekonomike.

Na základe sovietskych archívov zistili, že gulagy mali rôzny podiel „nepriateľov ľudu“. V niektorých tvorili skoro polovicu, v iných ani nie 20 %. A čo je dôležité, toto rôzne nariedenie miestnej kultúry inteligenciou bolo náhodné, teda malo charakter prirodzeného experimentu. Vďaka tomu mohli autori vyčísliť vplyv novej kultúry na dnešnú ekonomiku. A vyšlo im, že v roku 2018 mali firmy v okruhu 30 kilometrov od pôvodných gulagov s vysokým podielom inteligencie o 65 % vyššie zisky na jedného zamestnanca a zamestnanci o 22 % vyššie mzdy ako gulagy nízkym podielom inteligencie. A tento rozdiel je možné pozorovať aj z vesmíru. V regiónoch s vyšším podielom deportovaných nepriateľov ľudu je dnes o 58 % viac svetiel na počet obyvateľov, čo je nepriamy ukazovateľ ekonomického rozvoja.

Dokonca sa im podarilo aj porovnať životné dráhy detí a vnúčat „nepriateľov ľudu“. Tie dnes dosahujú výrazne vyššie vzdelanie než priemerná populácia.

Teda aj 60 rokov po smrti Stalina a rozpustení gulagov je možné na rôznych dátach pozorovať vplyv preinštalovania kultúrneho softwaru v rôznych oblastiach Ruska.

Kultúrna revolúcia

Súdruhom v Číne vďačíme za ďalší tragický test robustnosti kultúry. Tu počas revolúcie v 50. rokoch znárodnili majetky a pôdu všetkým bohatším sedliakom s cieľom vykoreniť nerovnosti. A o dekádu neskôr počas kultúrnej revolúcie zatvorili stredné a vysoké školy, vyhnali inteligenciu a možnosť študovať dali len proletariátu.

Takto sa komunisti pokúsili zničiť dva kanály medzigeneračného úspechu: zdedenie majetku a formálne vzdelanie. Išlo o historicky najmasívnejší pokus vykoreniť nerovnosti a zaviesť rovnostársku spoločnosť. A fungovalo to. Dočasne.  

V štúdii „Persistence despite revolutions“ (2021) porovnali autori životné dráhy troch generácií:

  • Starých rodičov narodených pred rokom 1940, ktorí pred revolúciou patrili medzi vzdelaných a bohatších ľudí.

  • Ich deti narodené medzi rokmi 1940 a 1965, ktoré zažili komunistické drancovanie, chudobu, nemali prístup k formálnemu vzdelaniu.

  • Ich vnúčatá narodené po roku 1965, ktoré dospievali po smrti Mao Ce Tunga a mohli znova študovať, začať podnikať a akumulovať majetok.

V rámci komunistickej revolúcie v Číne dostávali rodiny dokonca triedne nálepky, ktoré boli administratívne spracované a tiahli sa s rodinami celé generácie. Vďaka tomuto kádrovaniu a digitalizácii čínskych archívov mohli výskumníci porovnať životné dráhy rôznych rodín.

Autorov špecificky zaujímal osud pred-revolučnej elity (statkári, bohatí roľníci), ktorí tvorili v Číne 6 % obyvateľov a počas gumovania spoločenských rozdielov im zhabali všetky majetky a znemožnili vstup na školy. To sa odzrkadlilo na ich deťoch chudobou a nízkym spoločenským postavením. Keď sa však autori pozreli na osud ich vnúčat, tie sa po uvoľnení oprát znova dostali na koňa. Dnes zarábajú o 16 % viac, študujú o 11 % dlhšie a majú prestížnejšie zamestnania než bežná populácia.

Okrem popisu stavu sa autori pustili aj do špekulovania nad mechanizmami, ktoré stáli za týmto návratom elity. Podľa nich je za tým kultúrne dedičstvo v podobe hodnôt a postojov, ktoré zdôrazňujú dôležitosť vzdelania, tvrdej práce a úspechu. Na prieskumoch ukazujú, že napríklad vnúčatá z predrevolučných elít výrazne častejšie súhlasia s tvrdením, že „najdôležitejším faktorom, ktorý určuje úspech človeka je to, ako tvrdo pracuje a snaží sa“.

Čo je dôležité, tieto mäkké dáta z prieskumov následne potvrdzujú aj tvrdé dáta napríklad v podobe skutočne odpracovaných hodín. Vnúčatá predrevolučných elít pracujú viac a oddychujú menej ako vnúčatá predrevolučných ne-elít, čo v ročnom súčte spraví rozdiel 235 hodín. Zaujímavé je, že tento rozdiel neplatí pre porevolučné komunistické elity. Tie pracujú rovnako ako ne-elity, ale pritom majú podobné príjmy ako pred-revolučné elity.

Autori štúdie sú síce Číňania, ale žijú a pracujú v USA, tak si mohli dovoliť poznamenať, že:ň

„To môže prekvapiť vzhľadom na to, že stereotypný naratív (často používaný samotnou komunistickou stranou po revolúcii) vykresľuje predrevolučnú elitu ako lenivú, čisto rentovú a vykorisťovateľskú triedu a komunistickú elitu ako usilovnú robotnícku triedu."

Predrevolučná elita je špecifická aj tým, že v jej živote hrá dôležitú rolu rodina a príbuzenské vzťahy. Častejšie žijú vo viacgeneračných rodinách. To uľahčuje sťahovanie kultúrneho softwaru do hláv novej generácie.

Táto štúdia tak ukazuje, že čínski komunisti síce dokázali ukradnúť rodinám kapitál a zabrániť ich deťom, aby išli študovať, ale nedokázali zničiť ich kultúrny kapitál. A ako náhle dostali vnúčatá možnosť realizovať sa, znova začali kumulovať bohatstvo a vzdelanie.

Potomkovia kultúry bezdetných

Tieto dva smutné historické experimenty však nevylučujú možnosť, že za úspechom nasledujúcich generácií nebola len kultúrna dedičnosť, ale aj tá genetická. Ľudia si totižto do gulagov priniesli okrem svojej kultúry aj svoje gény. A rovnako ako čínski komunisti nedokázali miestnym elitám zhabať okrem kultúrneho dedičstva ani to genetické.

Našťastie existujú aj historické experimenty, kde prišli návštevníci s novým updatom kultúrneho softwaru, pomohli ho stiahnuť a nainštalovať miestnym ľudom a následne sa odplavili preč, pričom nezanechali na danom mieste žiadne genetické dedičstvo. Lebo nemohli mať deti.

Konkrétne jeden sa odohral v Južnej Amerike na území dnešných štátov Argentína, Brazília a Paraguaj. Rozsievačmi novej kultúry boli jezuitskí mnísi zo 17. storočia. Tí mali v náplni práce okrem šírenia božieho slova aj šírenie gramotnosti u detí a rôznych remesiel u dospelých.

Čo však kvôli svojej viere nemohli systematicky šíriť, boli ich gény. Samozrejme, je možné, že nie všetci dodržiavali celibát na sto percent, ale genetika tu rozhodne nemohla hrať ani zďaleka takú rolu ako v príkladoch vyššie. A okrem toho boli Jezuiti v Južnej Amerike len obmedzený čas. To, čo po nich ostalo tak malo povahu skôr kultúrnej dedičnosti.

A tá zanechala hlboké stopy, ktoré je možné pozorovať dodnes. Podľa jedného výskumu (2019) je v tých oblastiach, kde jezuiti šírili svoj nový kultúrny software, aj o 250 rokov neskôr o 10-15 % vyššia miera gramotnosti a deti dlhšie študujú. A tento pozitívny vplyv na ľudský kapitál sa preniesol aj do vyššieho príjmu a nižšej miery chudoby – oboje približne o 10 %.

Tento vplyv jezuitov na Južnú Ameriku si všimol v 18. storočí aj známy filozof Voltaire:

„Jezuiti civilizovali [Guaraníov], naučili ich pracovitosti a podarilo sa im spravovať obrovskú krajinu (...), kde si miernosťou a poučovaním podmanili divochov.“

Znova opakujem, toto všetko priniesli jezuiti bez toho, aby obohatili miestny genetický fond. Celý vplyv ide na triko kultúrnej dedičnosti. A po jezuitoch bolo čo dediť. Boli to preslávení učenci, umelci a technici svojej doby. Dosiahli úspechy v kartografii, etnografii, lingvistike, botanike, matematike aj medicíne. Konkrétne do Južnej Ameriky priniesli prvú kníhtlač a zakladali astronomické observatóriá.

Moral of the story

Vyššie opísané príklady ukazujú, aký dlhý tieň dokáže vrhať kultúra na dnešný stav vecí. Zároveň ide o tri pozitívne príklady trvácnosti kultúry. Hodnota vzdelania prežila presuny do ruských gulagov, kolektivizáciu v Číne aj storočia v Južnej Amerike. Nanešťastie, rovnako trvácny vie byť aj negatívny vplyv kultúry. Napríklad keď namiesto učencov a vzdelaných ľudí sú národnými hrdinami rôzni Jánošíkovia a iní zbojníci.

12. 12. 2023, Pokrok bez povolenia

INESS is an independent, non-governmental and non-political civic association. All of our activities are financed by grants, 2% tax allocation, own activities and donations from individuals and legal entities. Thus, our operation, scope and quality of outputs, largely depends on your generosity.
Our
awards
Zlatý klinec Nadácia Orange Templeton Freedom Award Dorian & Antony Fisher Venture Grants Golden Umbrella Think Tanks Awards