INESS

Institute of Economic and Social Studies

skeng facebook twitter rss youtube

Môj dar:

Ďakujeme.sk
Market Finesse
Objednať Market Finesse
Cena Nadacie Orange za rok 2014banner-3banner-1banner-2

Fiškálna mytológia

Radovan Ďurana, 30.09.2014 09:15 , zaradenie Články týždňa
Kategórie: dane

Asi patrím medzi stovky ďalších čitateľov, ktorým padla sánka pri čítaní textu, v ktorom autor porovnáva rizikovosť práce policajta a majiteľa obchodu s obuvou. Niežeby porovnávanie živnostníkov a zamestnancov bola nejaká nová téma. Zamestnanci štátu zodpovední za výber daní majú fascikel s názvom „tu sú rezervy“ neustále pripravený na kraji stola. Prekvapujúca je však snaha presvedčiť verejnosť, že živnostník je vlastne len zamestnanec optimalizujúci dane.

Ak autor pôvodne hovorí o živnostenskej mytológii, tak my musíme zaviesť termín fiškálnej mytológie. Jej charakteristickým znakom je mylný predpoklad, že štát o niečo prichádza, keď sa mu nepodarí zdaniť všetko, čo sa hýbe. Nie je to tak. Na začiatku sú súkromné príjmy ľudí, ktoré im vládnuca trieda(čiastočne s ich súhlasom) odoberá pod hrozbou uväznenia. Fiškálna mytológia je ale taká úspešná, že nájsť v médiách titulok Prostitútky neplatením daní okrádajú štát Štát každoročne prichádza na daniach o XX mil. eur nie je žiadnou raritou. Obsah správy pritom znamená – štátu sa nepodarilo súkromníkom odobrať XX mil. ich príjmov. Kto má o tomto odstavci pochybnosti, nech si pozrie stav účtov určených pre dobrovoľné platby daní.

Fiškálni mytológovia preto hovoria aj o rozdielnom zdanení živnostníkov a zamestnancov. Netrápi ich, že z definície ide o neporovnateľné kategórie. Z ekonomického pohľadu by sme tento diškurz mali odmietnuť z gruntu. Je to ako baviť sa o tom, či by zváracie roboty vo Volkswagene  mali tiež platiť odvody ako ostatní zamestnanci. Vo verejnej diskusii je však táto téma živá, preto si zaslúži pár riadkov.

Porovnávanie dane z príjmov je vyberané čisto účelovo. Hľa, zamestnanci zaplatia 20 krát viac dane, hoci ich je len 6 krát viac ako živnostníkov. Čo sa však zamlčí je, že porovnávame tržby so mzdami.

Na konci dňa je jedno, či firma zaplatí daň vo forme dane z príjmov právnických, alebo dane z príjmov fyzických osôb. Na obe dane si firma musí zarobiť. Firmy síce platia 22 % sadzbu zo zisku, ale zaplatená daň predstavuje 1-2 % tržieb. Koľká to nespravodlivosť, veď dobre platení zamestnanci platia 19 %, ak nie aj 25% sadzbu. Je to tak, živnostník musí uhradiť náklady na dosiahnutie zisku. Keď sa mu nedarí, daň nemá z čoho zaplatiť. No odvody zaplatiť musí, bez ohľadu na to, či bol úspešný. Platí väčšinou najnižšie možné odvody, to však ale zamestnancov trápiť nemusí. Za nízke odvody dostanú živnostníci nízke dôchodky (dobrý dôvod na odmietnutie minimálneho dôchodku). Zdravotné odvody platí živnostník podstatne vyššie, ako štát za tých, ktorí nepracujú vôbec a spotrebujú väčšinu služieb zdravotníctva. Mimochodom, kto pozná živnostníka, ktorý by strávil priemerne 62 dní počas jednej práceneschopnosti, tak ako napríklad zamestnanci v prešovskom kraji? Ak je tu niekde problém s vysokými odvodmi a daňami, tak je to u zamestnancov – a tento problém sa nedá vyriešiť tým, že sa dane zvýšia aj niekomu inému.

Tieto čísla slúžia len na vykreslenie pozadia fiškálneho mýtu. Nemôžu byť rozhodujúcim argumentom, keďže živnostníkov a zamestnancov považujeme za dve rozdielne kategórie a rozdiel v rizikovosti práce policajta a živnostníka jasne vidíme.

Dúfajme, že tým nebola myslená bezpečnosť pri práci, lebo porovnanie rizika úrazu medzi živnostníkmi v stavebnom sektore a policajta by už asi autorovi porovnania nevyšlo podľa priania. Ostáva nám len možnosť ekonomickej bezpečnosti, čo je však extrémne nevhodné porovnanie. Porovnávať malého podnikateľa, ktorý nezriedka zamestnáva rodinu, často bez nároku mzdy, s policajtom, ktorému donedávna stačilo odpracovať 15 rokov na vznik nároku na doživotný nezdanený príjem, je výsmechom. Všetkých živnostníkov, ktorí nechcú ostať sedieť na dávkach, snažia sa poskytovať služby druhým a čo je kľúčové, ručia celým svojim majetkom. Ako často zažije policajt za roky služby, že mu nepríde výplata na účet?

Živnostník a zamestnanec nečelia len rozdielnym rizikám, majú rozdielne role v ekonomike. Bývalý režim ľuďom hlboko vryl do hlavy predstavu, že práca je hodnotou samou o sebe, a je jedno, čo a kto robí, pokiaľ to robí každý deň od ôsmej do piatej. Ten režim nebol schopný stráviť myšlienku, že niekto si prácu vymyslí, že objaví potrebu, ktorú spotrebitelia nemajú uspokojivo naplnenú. A tým sa vôbec nemyslí spustenie Uberu, či zašróbovanie objektívu do telefónu. Termín Inovatívnosť je klišé, podporná noha ďalšieho rozšíreného mýtu o „znalostnej ekonomike“, ktorú živia štátni podporovatelia priemyslu a vedy a obyčajne málo neúspešní podnikatelia. „Inovatívne“ je totiž to, čo lepšie uspokojí potreby spotrebiteľa, a môže ním byť aj kozmetický salón, ktorý zainvestoval a rozšíril služby o údržbu ženských nechtov. Spotrebitelia nie sú len mamy s nákupnými taškami. Svojich zákazníkov obsluhuje aj programátor, ktorý 7 hodín denne kóduje stránku pre veľkú firmu, a dve hodiny denne vytvára šifrovací softvér. Aj on ponúka svoje schopnosti a produkty možným zákazníkom, ktorí o nich často predtým ani nevedeli. Objavovanie potrieb je prvý zásadný rozdiel medzi bežným zamestnaneckým pomerom a  živnostníkom.

Druhý rozdiel človek pocíti takmer okamžite, keď sa zapojí do pracovného procesu za oceánom. Živnostníci, teda mikropodnikatelia, sú tí, ktorí sa nespýtajú nezamestnaného na výšku dávky, ale na jeho podnikateľské zámery. Čo s tým chceš robiť? Ako sa o seba postaráš? Slovenskí živnostníci vedia veľmi dobre, že ich čaká nízky dôchodok, ale tak ako sa celý život museli spoliehať na seba, tak isto počítajú s vlastným zabezpečením v dôchodkovom veku (šetrením, alebo ochotou pracovať do 80ky). Závislosť na vlastných tržbách a nezávislosť na firemnej hierarchii a pracovnom práve  je kombinácia faktorov, kvôli ktorej sa máloktorý živnostník chce vrátiť do pracovného pomeru.  Tu sa ale dostávame do filozofickej debaty o kvalite spoločnosti, čo nie je nevyhnutné. Tieto rozdiely mali poukázať na to, že zamestnanec a živnostník nie sú porovnateľné skupiny, čo ale nič nevypovedá o tom, ako by mali byť zdanené.  Optimálne daňové zaťaženie neexistuje. Platba daní je nedobrovoľný transfer, preto je použitie slova „spravodlivý“ v tejto oblasti hodnotovým súdom toho, kto to vyriekne. Existuje len arbitrárne rozhodnutie úradníka, a potom poslanca o tom, komu zoberie viac alebo menej. Snaha presvedčiť zákonodarcu, aby zvýšil dane tej alebo onej skupine, je len snahou presadiť vlastný názor o „správnom“ zdanení. Nie je to veda.

Úlohou ekonómov nie je nastavovať zdanenie, ale klásť zákonodarcom ekonomické otázky - – aký dlhodobý fiškálny a produkčný dopad bude mať zvyšovanie daňovo odvodového zaťaženia živnostníkov? Získa štát viac zdrojov, bez toho, že vzrastie počet nezamestnaných? Poskytuje pracovný trh dostatok príležitostí pre tých, ktorí kvôli vyšším daniam zavrú živnosť, a budú sa chcieť zamestnať? Praktická časť tejto diskusie by mala vždy obsahovať odpovede na tieto otázky. Inak sa diskusia bude odohrávať len v emotívnej rovine, ktorej, ako vieme, často vládnu rôzne ideály a mýty.

Článok v mierne upravenej verzii vyšiel v týždenníku .týždeň.

  pošli na vybrali.sme.sk  Delicious  digg  Linkuj  twitter