INESS

Institute of Economic and Social Studies

skeng facebook twitter rss youtube

Môj dar:

Ďakujeme.sk
Market Finesse
Objednať Market Finesse
Cena Nadacie Orange za rok 2014banner-3banner-1banner-2

Videoprednáška č.5: Nástroje rozpočtovej politiky v čase hospodárskeho oslabenia

INESS, 03.02.2012 02:28 , zaradenie Články týždňa

Juraj Karpiš z INESS vo svojej piatej videoprednáške pre Univerzitu pre moderné Slovensko hovorí o snahe ovplyvniť ekonomiku krajiny cez verejné výdavky a verejné príjmy v čase hospodárskej recesie.

Fiškálna stimulácia je snaha ovplyvniť ekonomiku krajiny cez verejné výdavky a verejné príjmy. Ako sme uviedli v prvej prednáške, z ekonomického spomalenia počas recesie Keynesiánci vinia živočíšne pudy, inak povedané manio-dperesívneho spotrebiteľa, ktorý sa dostal do depresívnej fázy  a iracionálne odmieta nakupovať. Jeho zdržanlivosť  znižuje agregátny dopyt –sumu všetkých individuálnych dopytov v ekonomike. Znížený agregátny dopyt podľa tejto teórie vedie k nevyužitým kapacitám v ekonomike (produkcia nebeží na plné obrátky, apartmánové domy v Španielsku sú prázdne, alebo nepribúdajú) a nezamestnanosti. Preto by mal vstúpiť na scénu štát a agregátny dopyt podporiť buď rastom verejných výdavkov alebo znížením verejných príjmov, v oboch prípadoch formou deficitu verejných financií. Čiže na sekeru. Táto sekera by sa mala následne splatiť prebytkami verejných financií v dobrých časoch.

Teória je, že takto požičané a minuté eurá dostanú do rúk ľudia, ktorí z nich začnú opäť nakupovať statky a služby čo povedie k rastu HDP, rastu zamestnanosti a ekonomickej aktivity. Vo  fáze recesie  je dôležité míňať peniaze, ktoré štát nemá a je teoreticky jedno na čo. Aj keby sa za tieto peniaze mali platiť robotníci, ktorých prvá partia kope prázdne jamy, ktoré druhá zahrabáva. Je to údajne lepšie, ako žiadna stimulácia. Z tejto teórie vyplýva, že najlepšie, čo by sa svetovej ekonomike dnes mohlo stať, by bola reálna hrozba útoku mimozemšťanov. Absurdné? Nehovorím to ja, ale dnes asi najznámejší Keynesiánec ocenený „Nobelovou“ cenou za ekonómiu Paul Krugman.

Ale čo sa stane so všetkými ochrannými budovami a zbraňami, keď tí mimozemšťania nakoniec nezaútočia? Ostanú opustené, nepredajné a nepoužiteľné – teda obrovské množstvo kapitálu sa zbytočne spotrebovalo na neužitočné veci. Inak povedané, praskne bublina na trhu obrany pred mimozemskými útokmi. Nepripomína vám to trh nehnuteľností v USA a Španielsku a to, čo sa na týchto trhoch stalo po prasknutí bublín vyvolaných poslednou monetárnou ilúziou? Paradoxne Krugman v roku 2001 vyzýval americkú centrálnu banku, aby sama vytvorila v rámci boja proti vtedajšej recesii bublinu na trhu amerických nehnuteľností za pomoci monetárnej ilúzie. Podarilo sa. Následky dodnes nesie celý svet.

 Zoznam dôvodov, prečo mám problém veriť, že verejné výdavky na dlh ekonomike pomôžu, je dlhý:

Ekonomika nie je auto. Štátni úradníci ekonomiku nevymysleli a ani nevedia ako „funguje“, preto ju nemôžu opraviť. Ekonomika nie je stroj alebo vec. Ekonomika je emergentný jav. Ekonomika sme my všetci.

Problémom nie je nedostatok dopytu, ale nedostatok zdrojov, z ktorých dopyt možno financovať. Ľudia sa totiž stále rovnako chcú voziť v drahých autách, jesť, piť, zabávať sa, cestovať na príjemné dovolenky, kupovať snubné prstene, chodiť na rande do kina, čiže žiť. No už nemajú z čoho tento dopyt financovať, keďže je nedostatok kapitálu, ktorí bol vyplytvaný na nezmyselné projekty vyvolané predchádzajúcou monetárnou ilúziou (Burj Dubai, prázdne domy v USA, Španielsku, Írsku, spotreba financovaná neudržateľne vysokými platmi štátnych zamestnancov v Grécku). Tvrdenie,  že za krízu môžu živočíšne pudy presúva riešenie ozajstnej podstaty krízy na psychiatrov alebo mystikov.

Bastiatov Klam rozbitého okna. Nie dôležité len to, čo je vidieť (rast HDP),  ale aj to, čo na prvý pohľad pri stimulácii cez verejné výdavky vidieť nie je (pokles dopytu u tých, ktorí rast financujú a neudržateľná zmena štruktúry produkcie). Ilustrujme si to na šrotovnom. Štát si požičia na to, aby ľudia zničili fungujúce autá a kúpili si nové. Odkiaľ si požičia? Čo by bolo s tými peniazmi, keby si ich štát nepožičal? Nechýba tento kapitál teraz niekde inde?  Čo by si ľudia kúpili ak by nekupovali nové autá? Nechýbajú zničené autá?  Ide o prerozdelenie bohatstva a navyše deformáciu ekonomiky, ktorá sa bude musieť opätovne prispôsobiť realite okamžite, ako stimul prestane.  A to stojí veľa peňazí a je to mrhaním zdrojmi.

Táto teória ignoruje zlyhanie štátu a reálne fungovanie politického procesu. To sa prejavuje napríklad alokačnou neschopnosťou. Je záhadou, akým spôsobom napríklad americká fiškálna stimulácia v podobe výdavkov do „zelených energií“ pomôže využiť nadmerné kapacity  na trhu práce v stavebníckom sektore. Okrem toho, že politici nie sú schopní, motivovaní a ani kvalifikovaní na to, aby produktívne minuli požičané peniaze, to, že sa deficity z recesie splatia v dobrých časoch, je len sladká lož. Stačí sa pozrieť na hospodárenie Slovenska. Politici neboli schopní hospodáriť vyrovnane (nieto ešte hospodáriť s prebytkom!) ani v časoch „čínskeho“ rastu slovenskej ekonomiky.

A to určite nie je slovenské špecifikum eurozóna ako celok nehospodárila s prebytkom ani jediný raz za posledných 15 rokov! Jediná šanca je z dlhov vyrásť masívnym hospodárskym rastom, ktorý je však vo vyspelom svete zriedkavý. Dlhy tak neustále rastú, až povedú k bankrotom štátov. Teda tomu, čo sa deje dnes. Prečo je teória fiškálnej stimulácie pre politikov tak extrémne populárna vždy v kríze (napriek tomu, že už bola teoreticky aj empriciky mnohokrát spochybnená) je zrejmé. Ak by ste boli politik v recesii, ktorého ekonóma by ste počúvali – toho, ktorý vraví „Míňajte čo to dá, pomáhate tak ekonomike!“ alebo toho, ktorý vraví „Je treba šetriť a robiť nepopulárne opatrenia!“

Ľudia nie sú úplne hlúpi. Najmä podnikatelia vedia, že dnešné obrovské deficity bude treba raz zaplatiť a preto kalkulujú s tým, že deficity de facto predstavujú  zajtrajšie vysoké dane. Preto podnikatelia dnes menej investujú (a ľudia menej spotrebovávajú), čo pôsobí proti ekonomickému rastu.

Fiškálna stimulácia cez zvyšovanie verejných výdavkov empiricky nefunguje. Na základe empirických prípadov z minulosti je odhadovaný multiplikátor  v modernej makroekonomickej literatúre hlboko pod 1 (čiže za 1 euro na sekeru si štát nekúpi rast HDP ani za jedno euro). Multiplikátor cez 1 sa dosahuje cez fiškálnu stimuláciu iba znižovaním daní. No na to, aby ste vedeli, že nižšie dane, ktoré tak nedusia producentov hodnôt – súkromnú sféru, povedú k rastu ekonomiky nepotrebujete keyensiánsku teóriu fiškálnej stimulácie. Írske hospodárstvo napriek obrovským škrtom vo verejných výdavkoch a katastrofickým predpovediam Krugmana, rastie. Alebo si pozrite vývoj nezamestnanosti v USA (červená krivka) po masívnom fiškálnom stimule. Je horší, než americkí predstavitelia predpovedali pre prípad, že by takmer 800 miliardový balíček neprešiel (bledomodrá krivka).

Ekonomika nie je HDP a tautológiu HDP=G+C+I+(X-M) treba brať s veľkým odstupom. Silu ekonomiky neurčuje len HDP – teda to, čo prebehne cez firemné účty za rok, ale aj celá kapitálová štruktúra, ktorá za touto produkciou stojí a ktorú v HDP nevidno. Ak dnes zjete v ekonomike všetko obilie čo máte, budete mať síce vyššie HDP, no zajtra nebudete mať čo sadiť.  Zároveň ide aj  o kvalitu HDP, teda z čoho je zložené a nie len o jeho absolútnu výšku. Nezmyslené výdavky, ktoré nemajú trhovú mieru návratnosti v rámci štátnych programov napriek tomu, že zvyšujú HDP, spoločnosť ochudobňujú. Nie sú totiž investíciami, ale zbytočnou spotrebou a mrhaním kapitálom. Ak by sme spojili šesťprúdovou diaľnicou (pri slovenských cenách) Hornú Marikovú  s Užhorodom mali by sme síce vysoké HDP a peknú, dlhú, prázdnu, vyasfaltovanú pristávaciu plochu (napríklad pre mimozemšťanov), no za pár rokov by sme nemali čo jesť.   

 „V dlhodobom horizonte sme všetci mŕtvi.“ No ale čo budú jesť tí, čo prídu po nás? Kam vedie prístup kupovania si biedneho rastu HDP za obrovské štátne dlhy, vidíme práve dnes. V reakcii na finančnú krízu došlo k masívnej fiškálnej stimulácii,  po ktorej nám ostala spomaľujúca ekonomika,  a k tomu ešte obrovské dlhy, kvôli ktorým dnes bankrotujú štáty. Dnes teda žijeme v tom spomínanom dlhodobom horizonte, keď sme už mali byť dávno mŕtvi. Keynes  zabudol povedať, od koho si majú štáty požičať v prípade, že si chce požičiavať celý svet.

Odporúčaná literatúra

Alberto F. Alesina, Silvia Ardagna: Large Changes in Fiscal Policy: Taxes Versus Spending
http://www.nber.org/papers/w15438
Olivier Blanchard and Roberto Perotti “An empirical characterization of the dynamic effects of changes in government spending and taxes on output”,
http://www.vwl.uni-mannheim.de/fakultaetsseminar/papers/perotti.pdf
Christina Romer a David Romer “The Macroeconomic Effects of Tax Changes: Estimates Based on a New Measure of Fiscal Shocks,”
http://elsa.berkeley.edu/~cromer/RomerDraft307.pdf
Robert Barro: Goverment Spending Is No Free Lunch
http://relooney.fatcow.com/0_New_4441.pdf
Bastiatov Klam rozbitého okna
http://sk.wikipedia.org/wiki/Klam_rozbit%C3%A9ho_okna
http://bastiat.org/en/twisatwins.html
Krugmanove volanie po bublinách
http://stefanmikarlsson.blogspot.com/2010/04/keynesian-monetary-policy-needs-bubbles.html
Fiškálna stimulácia v praxi
http://www.thedailyshow.com/watch/thu-september-15-2011/that-custom-tailored-obama-scandal-you-ordered-is-finally-here

  pošli na vybrali.sme.sk  Delicious  digg  Linkuj  twitter