Jedným z najzhubnejších a najrozšírenejších ekonomických omylov je presvedčenie, že kľúčom k zdravej ekonomike je spotreba. S touto myšlienkou sa neustále stretávame v  tlači i pri bežných konverzáciách, a to najmä v období ekonomickej recesie. Ľudia hovoria: „No, ak by sme opäť začali nakupovať tovar, ekonomika by sa pozdvihla“ alebo „Ak by bolo viac peňazí v rukách spotrebiteľov, dostali by sme sa z krízy.“ Táto viera v silu spotreby je niečo, čo v posledných rokoch vedie väčšinu hospodárskych politík s nekončiacim zoznamom protikrízových balíčkov.

Táto predstava je dedičstvom pomýleného keynesiánskeho učenia. Zdrojom bohatstva je produkcia, nie spotreba. Ak chceme mať zdravú ekonomiku, musíme vytvoriť také podmienky, kde výrobcovia môžu pokračovať v procese vytvárania bohatstva určeného na spotrebu, a zároveň podmienky, ktoré domácnostiam a firmám umožnia vytvárať úspory, ktoré sú nevyhnutné na financovanie tejto produkcie.

Zvádza to k prirovnaniu k problému „sliepka alebo vajce“; napokon načo je dobré vyrábať tovar ak ho nemá kto spotrebovať? Východiskom z tohto kruhu je uvedomenie si, že spotreba je možná len vtedy, ak sme niečo vyrobili a predali za účelom získania prostriedkov  na to, aby sme mohli spotrebovávať. Začať analýzu spotrebou vychádza z predpokladu, že prostriedky na ňu už sú nadobudnuté. Naopak, bohatstvo sa tvorí v procese výroby, pri ktorom sa zdroje preskupujú tam, kde majú pre ľudí vyššiu hodnotu ako pri alternatívnom rozložení. Táto výroba je financovaná z úspor domácností, ktoré sa spotreby vzdali.

Vkladanie väčšieho množstva zdrojov do rúk spotrebiteľov prostredníctvom vládnych stimulov zlyháva práve preto, lebo takto presunuté bohatstvo v skutočnosti pochádza od producentov. Toto sa zreteľne prejaví pri výdavkoch financovaných z daní, ale rovnako tak pri deficitných výdavkoch a inflácii. Pri deficitných výdavkoch bohatstvo pochádza z nákupov štátnych dlhopisov producentmi. Pri inflácii pochádza úmerne od držiteľov dolárov (ktoré boli získané z produkcie), ktorých kúpna sila je oslabená nárastom ponuky peňazí.  Ani v jednom prípade vláda bohatstvo nevytvára. Rovnako ani spotreba. Nová možnosť spotreby má stále pôvod v predošlých procesoch výroby. Ak chceme ozajstný stimul, musíme výrobcom vytvoriť priaznivejšie podmienky pre produkciu, a nie penalizovať úspory, ktoré ich financujú.

Na vine je Keynes

Z historického hľadiska vnieslo do ekonómie dôraz na spotrebu keynesiánstvo. Pred keynesiánskou revolúciou ekonómovia verili, že zdrojom dopytu je produkcia, a že podpora vytvárania úspor a produkcie je cestou k hospodárskemu rastu. Toto je viac menej správa interpretácia Sayovho zákona trhu (pozri tiež článok Jamesa C. Ahiakpora v aktuálnom čísle Freeman). Ako na začiatku 19. storočia sám J.B. Say povedal:

„Samotná podpora spotreby nie je pre obchod prínosom; problém spočíva v poskytovaní prostriedkov; nie v stimulácii túžby spotrebovávať; a videli sme, že tieto prostriedky poskytne produkcia sama o sebe. Preto cieľom dobrej vlády je podpora produkcie, zlá vláda podporuje spotrebu.“

„Podpora produkcie“ samozrejme neznamená nič iné, ako možnosť výrobcov slobodne vyhľadávať zisky tak, ako to uznajú za vhodné v medziach klasicko – liberálneho právneho rámca.  To neznamená, že by mala vláda umelo podporovať výrobcov, rovnako ako to neznamená, že by mala podporovať spotrebu.

Veľkou iróniou je, že ľavičiari často argumentujú, že kapitalizmus rovná sa „konzum“. Podľa nich zástancovia voľného trhu veria, že väčšia spotreba podporuje hospodársky rast; a tak sme obvinení z toho, že poskytujeme ideologickú prikrývku na obhajobu konzumu, ktorý vidia ako plytvanie so zdrojmi. Čo však ľavicovým kritikom uniká je, že ekonómovia za hnaciu silu ekonomického rastu a prosperity nikdy nepovažovali spotrebu, až kým prevahu nezískala keynesiánska kritika voľného trhu.

Vďaka keynesiánstvu sa ohniskom makroekonomickej politiky a ekonomického rozvoja stala manipulácia s prvkami celkového príjmu (spotreba, investície a vládne výdavky). Práve keynesiánsky teoretický rámec viedol k vývoju štatistiky národného dôchodku, ktorý podáva obľúbene argumenty v prospech väčšej spotreby.

Už viac ako 150 rokov považujú zástancovia voľného trhu spotrebu za ničenie bohatstva a naopak, úspory a produkciu za jeho tvorbu. Nikdy netvrdili, že „stimulácia spotreby“ je cestou k prosperite. Preto ich nikto nemôže obviňovať z obhajoby „spotrebiteľskej kultúry“. A to isté sa vzťahuje aj na zástancov voľného trhu v 20. storočí ako boli Mises a Hayek.

Ak chcú ľavičiari kritizovať sústredenie sa modernej ekonómie na spotrebu, mali by sa obrátiť na keynesovský intervencionizmus.

Steven Horwitz je profesorom ekonómie na St. Lawrence University v Spojených štátoch amerických

Článok bol publikovaný v časopise Freeman dňa 9.12. 2010

Preložila Katarína Korbelová

Steven Horwitz bude v Bratislave prednášať v januári v rámci CEQLS, ktoré organizuje Konzervatívny inštitút M.R. Štefánika. Na prednášku na našej stránke včas upozorníme.