INESS

Institute of Economic and Social Studies

skeng facebook twitter rss youtube

Môj dar:

Ďakujeme.sk
Market Finesse
Objednať Market Finesse
Cena Nadacie Orange za rok 2014banner-3banner-1banner-2

Ekonómia pre neekonómov, politická filozofia pre nefilozofov

Šimon Biľo, 30.04.2008 10:39 , zaradenie Články týždňa
Kniha „Podivuhodné dobrodružstvá Jonathana Gullibla“ z pera amerického ekonóma Kena Schoollanda vyšla pred časom v slovenskom preklade. Prečo ju čítať?

To, že bola preložená do desiatok jazykov, že je bestsellerom vo svojej kategórii kníh, a že zozbierala niekoľko ocenení, je možno zaujímavé; ale skutočne, prečo ju čítať? Pretože ľudská pamäť je krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných všeobecností zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je v dnešnej dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti. Putovanie s Jonathanom Gulliblom po neznámom ostrove Corrumpo vedie bez komplikovaného teoretizovania k odhaleniu mnohých rozporov „modernej“ spoločnosti. Kto im nerozumie, ten sa len ťažko môže stať skutočným odporcom, prívržencom, či reformátorom súčasných pomerov. Ten môže v najlepšom prípade dosiahnuť pozíciu šikovného demagóga – demagóga seba aj ostatných... Dobrodružstvá Jonathana Gullibla sú preto určené práve ľuďom, ktorí chcú vystúpiť z tieňa vlastnej nevedomosti a obrniť sa tak voči vplyvu zhubných pseudoprávd, ktoré sú nám denne servírované.

Jonathan nie je ekonóm či spoločenský vedec, je len zvedavý chlapec snažiaci sa, v rámci svojich možností, pomáhať druhým. V kontraste so svojím okolím je však obdarený pohľadom dieťaťa poznávajúceho svet: pristupuje k problémom bez predsudkov a kladie otázky. Tento svet je čitateľovi knižky veľmi blízky. Postoje našich a corrumpských policajtov, politikov, zástupcov jednotlivých odvetví, či centrálnych bankárov, sa totiž v zásade nelíšia; možno s jemným rozdielom: absurdnosť ich dôsledkov vyniká na ostrove Corrumpo o čosi efektnejšie.

Časť zo spomínaných absurdít si Jonathan uvedomuje okamžite – vyvlastnenie domu a legálna policajná vražda jeho brániacej sa majiteľky, poprava holiča strihajúceho bez licencie, či uväznenie poľnohospodára pestujúceho „priveľké“ množstvá potravín; ide predsa o opatrenia, ktorým súdny človek len ťažko priradí vľúdnejšie prívlastky ako „škodlivé“ a „degeneratívne“. Veď kto by chcel žiť a pracovať na mieste, kde je jeho existencia neustále ohrozovaná vyvlastňovacími zákonmi? Ako si predstaviť ponuku kvalitných a lacných výrobkov v spoločnosti, kde právo na výrobu majú len štátom vyvolení monopolisti? A ako zlúčiť prosperitu a bohatstvo s núteným obmedzovaním výroby, či likvidáciou „nadbytočnej“ produkcie? A predsa, aj keď je odpoveď intuitívne jasná každému z nás, len málokto má silu vystúpiť z vlastnej (s)corrumpo(vanej) apatie a vyjadriť nesúhlas. Naša súčasná situácia by preto nemala nikoho prekvapovať: vyvlastňovanie; nezmyselné udeľovanie licencií, televíznym vysielaním počnúc a poskytovaním telefónnych služieb končiac; ničenie či obmedzovanie výroby poľnohospodárskych produktov – všetky tieto opatrenia sú u nás napriek svojej škodlivosti nespochybniteľnou samozrejmosťou.

Jonathan však demaskuje aj opatrenia, ktoré väčšina ľudí považuje za neškodné, či dokonca prospešné: Veď prečo by mal niekto protestovať proti regulácii nájomného – nepredstavujú snáď nízke ceny bytov súčasť ideálu, ktorý tak urputne sledujeme? Prečo permanentne nezvyšovať minimálnu mzdu a sociálne výhody zamestnancov – nie je vysoký životný štandard pracujúcich prvoradý? Prečo krotiť tlačiarenský stroj centrálnej banky a nevyrábať ešte väčšie množstvá bankoviek – netrpíme snáď všetci nedostatkom peňazí? Štipka ekonomických súvislostí vedie k nekompromisnému odvrhnutiu podobných postojov. Väčšine ľudí však tieto súvislosti zostávajú skryté a na rozdiel od Jonathana Gullibla sa k ich znalosti ani nepribližujú. V duchu toho najtvrdšieho masochizmu tak často dosahujú „ciele“ tešiace len nemnohých z nich – nedostatok bytov, nezamestnanosť, infláciu a mnohé ďalšie.

Zamestnávateľ totiž nezamestná pracovníka ktorého mzda by mala prevyšovať peňažnú hodnotu jeho prínosu podniku. A pokiaľ minimálna mzda a ostatné štátom určené náklady túto hodnotu prekročia, nemôžeme sa čudovať, že zamestnancovi nakoniec nezostane žiadna mzda a ocitne sa na dlažbe. Prirodzene, zvyšovaním minimálnej mzdy sa stále viac ľudí stáva nezamestnanými a nezamestnateľnými...

Rovnaký princíp platí v prípade majiteľov bytov: Pokiaľ svoje náklady nebudú vďaka regulácii schopní premietať do nájomného, prestanú stavať nové byty a údržbu tých postavených začnú zanedbávať. Lacné schátrané byty pre vyvolených – to je skutočný dôsledok konzistentne uplatňovanej regulácie nájomného.

V súvislosti s infláciou je potrebné uvedomiť si zásadný fakt: v skutočnosti nikomu z nás nezáleží na tom, aké množstvo ničím nekrytých papierikov nazývaných „koruny“ má v peňaženke. Dôležité je, čo si za ne môže kúpiť. Zvýšením množstva bankoviek sa však množstvo reálnych vecí – tých o ktoré nám ide v skutočnosti, v ekonomike nezvyšuje. Ľudia sa len ocitajú s väčším množstvom „papierikov“ v peňaženkách a „zbavujú“ sa ich výmenou za iné veci ochotnejšie ako pred nárastom množstva bankoviek. Ceny rastú, konštatujeme infláciu. Získavajú tí ktorí novovytlačené bankovky dostanú ako prví – predtým než ceny stihnú vzrásť, ostatní strácajú...

Jonathanove dobrodružstvá sa, bohužiaľ, na tomto mieste nekončia. Spolu s ním sa čitatelia stávajú účastníkmi série ďalších pokleskov súčasnosti – dôsledkov rozporov ktoré nám vo víre vlastných každodenností unikajú. A riešenie? Z obavy aby sme snáď nepokazili čitateľovu radosť ponúkneme dve nápovedy: Prvá: každá autorita, štátna či neštátna, ktorá sa samozvane chopí „práva“ rozhodovať v mene ostatných ľudí, dospieva, z pohľadu týchto ľudí, nevyhnutne k chybným rozhodnutiam – ich skutočné ciele totiž nepozná. Druhá: kolektívne vlastníctvo, vlastníctvo kde je „majiteľom“ celá spoločnosť, speje k drancovaniu a likvidácii tohto vlastníctva. Nikto tu nemá motiváciu investovať – ovocie takejto investície sa totiž rozpočítava medzi všetkých členov spoločnosti a „investorovi“ tak pripadá v pomere k vynaloženému úsiliu len miniatúrny podiel; každý je však motivovaný brať a žmýkať – aj škoda je totiž rozložená medzi všetkých členov spoločnosti...

Čítajte Jonathana Gullibla. Pretože ľudská pamäť je krátka, pretože naša kritickosť v prípade zaužívaných všeobecností zázračne mizne, a pretože schopnosť klásť správne otázky je v dnešnej dobe ubitá zúfalým nedostatkom predstavivosti.

Šimon Biľo (Liberton.sk, autor študuje NF VŠE v Prahe)

Autor je spolupracovníkom INESS.
  pošli na vybrali.sme.sk  Delicious  digg  Linkuj  twitter