Deleveraging

Masívne  výpredaje všetkých druhov aktív či sa jedná o domy, akcie alebo komodity investormi po celom svete v uplynulých mesiacoch viedli k skokovitému prepadu ich cien. Gigantické hedge fondy musia predávať všetko čo sa dá, len aby získali americké doláre potrebné na vyplatenie v húfoch vystupujúcich podielnikov.  Odstraňovaním finančnej páky zo systému (tzv. deleveraging ) dochádza k znižovaniu dlhu v systéme a tým aj vyparovaniu elektronických peňazí, ktoré doteraz pomáhali držať ceny  hore.  V kombinácii s týmto znižovaním peňažnej ponuky v ekonomike na znižovanie cien pôsobí aj vysoká averzia k riziku.

Keď si štát požičiava zadarmo

Naozaj extrémne vysoká nevôľa držať rizikové a menej likvidné aktíva bola zdokumentovaná poslednou aukciou amerických pokladničných poukážok . Vystrašení investori považujú americký dlh za posledný bezpečný prístav pre ich peniaze. Obrovský dopyt po krátkych dlhopisoch v kombinácii s očakávaným ďalším poklesom cien v ekonomike  viedol k najnižšiemu výnosu na trojmesačných pokladničných poukážkach v histórii -  0%!  Počas aukcie bol výnos v niektorých momentoch dokonca negatívny. Ešte predtým než ale vyhlásime investorov ochotných platiť za to, že môžu požičať americkej vláde za iracionálnych, treba sa pozrieť na pravidlá investovania niektorých fondov, podľa ktorých tieto musia držať určitý špecifický objem amerických pokladničných poukážok, čo mohlo viesť k paradoxnej prémii menej likvidného aktíva nad hotovosťou.

Veritelia v tejto aukcii teda požičali americkej vláde 30 miliárd USD (neuspokojený dopyt pritom dosahoval až štvornásobok tejto sumy) bez nároku na akýkoľvek úrok (zadarmo), len za prísľub, že im americký štát presne rovnakú čiastku za pár mesiacov vráti späť.

Deflačná panika

Extrémna  opatrnosť investorov vedie k tomu, že peniaze nemenia majiteľa tak rýchlo, ako tomu bolo ešte v nedávnej minulosti a vo veľkej miere ostávajú zaparkované v bilanciách vystrašených investorov, čo vedie k poklesu rýchlosti obehu peňazí. Zmenšujúce sa množstvo peňazí a pokles rýchlosti obratu peňažnej jednotky spoločne tlačia ceny smerom dolu a tento efekt zatiaľ nevie kompenzovať ani klesajúca produkcia výrobkov a služieb alebo inflačná aktivita americkej centrálnej banky. Prichádza preto deflácia. Za posledné tri mesiace klesli v USA spotrebiteľské ceny o 3% čo je najprudší pokles od Veľkej hospodárskej krízy.

Keďže deflácia  je pre mnohých ekonómov a politikov, ignorujúcich historické príklady kedy bol pokles cien sprevádzaný rapídnym ekonomickým rastom, synonymom ekonomickej katastrofy (tu si môžete pozrieť pomýlené propagandistické  video o blahodarných efektoch inflácie z časov Veľkej hospodárskej krízy, ktorým bohužiaľ aj dnes verí množstvo ľudí), ekonomickí plánovači siahajú po prachom zapadnutých monetárnych opatreniach toho najťažšieho kalibru.  

Helikoptéry, z ktorých budú vyhadzovať protideflačné doláre sú už vo vzduchu

Najvplyvnejším muž svetových finančných trhov, guvernér americkej centrálnej banky (FED) Ben Bernanke (známy aj pod prezývkou Helicopter Ben) dostál svojej povesti na všetko odhodlaného bojovníka proti deflácii. Jeho FED na poslednom zasadaní znížil úrokovú sadzbu de facto na nulu (FED prvýkrát v histórií neuviedol presnú cieľovú sadzbu, ale jej rozpätie 0% - 0,25%). Aj keď trhy očakávali, menej radikálny postup,  toto prekvapenie nie je na mieste. FED posledným znížením cieľovej úrokovej sadzby len spätne legitimizoval svoje aktivity. Americká centrálna banka v poslednej dobe totiž ignorovala vlastnú oficiálnu cieľovú 1% úrokovú sadzbu a svojou neochotou sterilizovať prebytočnú likviditu na trhu s bankovými rezervami, nechala efektívnu úrokovú sadzbu oscilovať nad nulou. Posledné zníženie je preto len správou pre novinárov, iba signálom, a nie reálnou zmenou nastavenia monetárnej politiky.

Cieľová úroková sadzba FEDu (červená čiara) verzus efektívna úroková sadzba na rezervy (modrá čiara):

Zdroj: Federal Reserve Bank of St. Louis

Zachráni USA monetarizácia dlhu?

Ako však bojovať s defláciou keď už nepomáhajú ani super nízke úroky? Ako „stimulovať“ ekonomiku monetárnou politikou, keď sa jej hlavný nástroj nachádza už na nule? Že zverejnenie politiky nulových úrokov na súčasnej situácii, v ktorej sa peniaze dostanú maximálne po banky, ktoré ich nepúšťajú ďalej do systému, nič nezmení a že sa pomaly míňa munícia možných opatrení , vedia samozrejme aj vo FEDe. V tlačovej správe, ktorá sprevádzala znižovanie úrokovej sadzby preto ohlasujú použitie najmocnejšej zbrane v rukách centrálnych bankárov – monetarizácie štátneho dlhu. 

„..počas niekoľkých budúcich štvrťrokov bude FED nakupovať veľké množstvo agentúrneho dlhu a hypotekárne cenné papiere aby podporil hypotekárny a realitný trh.... Komisia taktiež zvažuje potenciálne prínosy nákupu štátnych dlhopisov....“

Monetarizácia štátneho dlhu, čiže vytlačenie nových peňazí centrálnou bankou, za ktoré sa následne nakúpi štátny dlh predstavuje dodatočnú daň na obyvateľstvo. Vláda si totiž takto na svoje výdavky reálne nepožičiava ale platí za ne „falošnými“ novo vytlačenými peniazmi, ktoré znižujú kúpnu silu peňažnej jednotky.

Monetarizácia dlhu je jednou z podôb tzv. kvantitatívneho uvoľňovania (Quantitative Easing - QE) čiže radikálnej monetárnej politiky, pri ktorej centrálna banka vyčaruje nové peniaze,  za ktoré nakúpi aktíva (štátny dlh, hypotekárne cenné papiere, dlhopisy Fannie Mae & Freddie Mac, podiely v bankách alebo hocaké iné aktívum, ktorého cenu sa rozhodnú v centrálnej banke zvýšiť). Quantitative Easing je silným nástrojom na podporu všeobecného rastu cien  a naposledy bol použitý v Japonsku v roku 2000, keď sa nedarilo defláciu poraziť ani nulovými úrokovými sadzbami.

Nežiaduce účinky

Ako všetky zázračné riešenia aj QE má niekoľko háčikov. Nákupy aktív za falošné peniaze deformujú ich ceny a  vysielajú chybné signály do ekonomiky. Popletení aktéri na trhu upravujú svoje konanie podľa manipulovaných a nie reálnych cien, čo má za následok chyby a nákladné, neefektívne správanie. Dva roky po prasknutí megabubliny v nehnuteľnostiach by už mali vo FEDe niečo vedieť o efektoch manipulácie trhov monetárnou politikou .  

Ďalším efektom je, že monetárna politika sa v prostredí nulových úrokov de facto zmení na fiskálnu politiku. Centrálna banka totiž na to, aby dosahovala svoje ciele, musí peniaze MÍŇAŤ, čo je však zvyčajne úlohou vlády,prípadne ministerstva financií.

No sú tu aj vážnejšie obavy, ako je nečakané prehodenie kompetencií medzi jednotlivými štátnymi inštitúciami. Každý čerstvý, novo vytlačený dolár,  ktorý sa dostane do ekonomiky pri nákupe aktív centrálnou bankou bude mať pri fungujúcom bankovom systéme niekoľkonásobne väčší efekt na ceny. Vložením tohto dolára do banky totiž na ňom prebehne vďaka systému frakčných rezerv niekoľkonásobná a ťažko predpovedateľná multiplikácia. QE sa tak môže veľmi ľahko vymknúť kontrole a namiesto inflácie zobudiť jej hrozivejšiu sestru hyperinfláciu, ktorej vyčíňanie si momentálne užívajú v Zimbabwe. Áno v Japonsku sa to nestalo a hyperinflácia v USA je v súčasnej situácii zmrazeného bankového sektora nepredstaviteľná. Peniaze sú však o dôvere a tá sa nemení v priebehu rokov ale zo sekundy na sekundu. Ak dôjde k naštrbeniu ilúzie  neotrasiteľnej schopnosti americkej vlády splácať svoje dlhy a tým aj k oslabeniu viery v stabilitu amerického dolára, nemusí to trvať ani dobu kým sa zozbierajú posledné makro čísla a  mierna inflácia, o ktorú sa FED silou mocou snaží sa môže neudržateľne rozcválať.